5 pekelných paganinských variácií, u ktorých ti stuhne krv

addtext_com_MDQzMzM2NDIwMTY

Ježibábeľ Paganini.

Hey, si dobrý komponista? Ak nemáš istotu, vždy môžeš vystaviť svoje remeslo dve storočia trvajúcej #paganinichallenge . Ide o tému Caprice No 24 od Niccola Paganiniho, chytľavú, rovnomernú, hravú.

V tomto nenáročnom sprievodcovi dejinami variácií slávnej paganinskej témy nájdeš absolútne fiktívne, aj keď k skutočným okolnostiam vzniku skladieb viazané komentáre autorov na spôsob Twitteru a nahrávky z youtube (preferované sú také, ktoré majú pohyblivú partitúru). Čítaj, počúvaj a zaži.

Originál: Paganini 1809

Prvý oficiálny manuscript cyklu dvadsiatich štyroch kapríč je podpísaný rokom 1817. Avšak,  caprices boli skomponované už počas Paganiniho pobytu u napoleonského dvora v rokoch 1801-9. Tu sa Paganini zoznámil s novým typom harmonickej modulácie huslistu Pietra Locatelliho.  Jedným z výsledkov bolo i dvadsiate štvrté caprice – prostá téma s jedenástimi variáciami plnými nových husľových techník. Ježibábeľ Niccolo vtedy nemohol tušiť, že ide iba o počiatok veľkých vecí.

caprice24-1

paganini-24

Rukopis caprice 24. Nevadí. Vypečieme. (Zkradnuté z imslp)

Čuj slovo diabla huslí:

1. Liszt 1838

V roku 1831 Paganiniho počul hrať Franz Liszt v Paris Opéra. Bol z neho hotový. A to konkrétne dva týždne, cítiac sa ako posadnutý (podľa listu študentovi Pierre Wolffovi). V roku 1838, ešte za Paganiniho života, sa Liszt, okrem iných výtvorov z Paganiniho  dielne, chopil i dvadsiateho štvrtého caprice.

paganini24-2

Etudes d’execution transcendante d’apres Paganini boli revidované roku 1851. Táto verzia sa v súčasnosti hráva najčastejšie. Olízni si to:

Už nejaký čas predtým, konkrétne v roku 1832, sa transkripciám Paganiniho venoval Schumann. Prepísal pár capricií, ale tému 24. kusu nepoužil.

caprice24-3

2. Brahms 1863

  Johannes Brahms, majster variácií, harmonicky nasledujúc Lisztov prístup, ako prvý vyvinul úplne originálne variácie na Paganiniho tému roku 1863.  Podľa Clary Schumannovej šlo o “ježibabovské variácie” pre ich technickú zložitosť.

capriccio-24-4

Zjedz oba diely:

3. Szymanowski 1918

  Začiatkom roku 1918, dávno po odznení romantických nálad v Európe, sa do hry zapája Karol Szymanowski. Na tomto príklade je možné vidieť, že harmónia mení všetko.

caprice-24-5

Vyskúšaj tradičné cestoviny s novou omáčkou:

4. Rachmaninov 1934

  O dekádu neskôr sa (medzi inými marginálnymi kompozíciami odvodenými z kapriča) pridáva Sergej Rachmaninov s Rapsódiou pre klavír a orchester Op. 43. Tému caprice poznal dôkladne, sám hrával Brahmsovu a Lisztovu verziu. Rapsódia bola dokončená v auguste roku 1934 v jeho švajčiarskom bydle “Villa Senar”.

caprice24-6

Áno, chceš!

5. Lutosławski 1941

Progresívne Variácie na Paganiniho tému pre dva klavíre od Witolda Lutoslawského, v mnohých ohľadoch nasledovníka Karola Szymanowského, sa objavujú vo Varšave roku 1941. Počas tohto vojnového obdobia sa Lutoslawski utiahol do kabaretnej skupiny a s kolegom-skladateľom Andrzejom Panufnikom hrával klavírne duá vo varšavských kaviarňach. Chlapci spoločne vystrájali s dielami mnohých klasikov (200 kusov aranžovanej hudby!), ale iba paganinské variácie prežili vojnové časy. V roku 1978 vznikla verzia pre klavír a orchester s menej jasne definovaným dialógom medzi dvoma sekciami, ale s „nečakanými farbami a rozličnými textúrami“ (Stephen Hough).

caprice24-7

Wow, aká úžasná cesta!

Príbeh paganinských variácii pokračuje ďalej, ale nateraz sa zastavíme tu. Lutoslawskeho odvážny kus predstavuje úchvatné zavŕšenie storočia a pol trvajúcej a pokračujúcej paganinskej výzvy.

Je celkom symbolické, že Paganini venoval svoje caprices „všetkým umelcom“. Akoby mohol tušiť, koľko skladateľov rôznych škôl a naturelov si požičia jeho tematický materiál.

Neskôr, medzi rokmi 1932- 1840 sa v jednej verzii rukopisu caprices, pravdepodobne pripravovaného na vydanie, sa objavilo určité venovanie- každé caprice jednému umelcovi (napr. č. 7 Lisztovi ). Posledné, dvadsiate štvrté caprice nesie venovanie “Nicolò Paganini, sepolto pur troppo” (mne, bohužiaľ pochovanému).

Niccolo Paganini zomrel 27. mája 1840. Jeho caprice č. 24 naďalej žije toľko životov, koľko je skladateľov, ktorí ho preniesli do svetov svojich vlastných imaginácií.

_______

Citované zdroje:

http://www.theguardian.com/music/2013/jul/05/how-paganini-became-pop

https://scholarship.rice.edu/bitstream/handle/1911/70520/ZhouW.pdf?sequence=1

http://www.gutenberg.org/files/39571/39571-h/39571-h.htm#Page_73

a rôzne wikipédie

Zdroj hnusnej klebety o Paganinim: http://www.guitarramagazine.com/nicocolopaganini

Franz Liszt píše o živote svojho kamoša …a nedopadne to, ako by ste čakali.

addtext_com_MDA1MDU5NjcyNDM

Poľské slovo mnohých významov v zásade znamená horkosladkú melanchóliu. Podľa Liszta, žal zafarbuje každú Chopinovu skladbu.

Umrel 17. októbra roku 1849 o druhej v noci. Fryderik Chopin. Skladateľ, Poliak, tichý a zľahka mizantropický muž. Človek, ktorý bol vyhnaný z domoviny a stal sa metropolitom.

V tomto období jeho kolega a bro Franz Liszt komponoval mnohé zo svojich populárnych kusov. Ešte v lete pred Chopinovou smrťou dokončil poému Tasso: Lamento e Trionfo. Pre Liszta, na vrchole tvorivej energie, bola smrť priateľa veľkou ranou. Cítil povinnosť vyjadriť sa k jeho osobnému a skladateľskému odkazu. Monografiu s názvom Fr Chopin vydal roku 1952 v Paríži.

mid_fr-chopin-oh6-13583a5

Obálka monografie s alternatívnym názvom.

Geniálny aký je, Liszt rozložil svoje rozprávanie do nezvyčajne zvolených a zoradených kapitol. Vo svojej príznačnej vrúcnosti odskakuje od hlavnej línie rozprávania a pridáva siahodlhé poznámky pod čiarou, v ktorej uvádza takú a onakú báseň najprv v originále a potom s prekladom, tu sa zamýšľa nad nejakým obrazom, tam nad tou a onou ženou.

Pre poriadok: Franz Liszt je skvelý a táto monografia o nič menej. Hoci nám môže jeho jazyk pripadať precukrovaný, skúsme sa sústrediť na to, čo sa nám snaží povedať. Pretože to myslí naozaj. Pre Franza Liszta nebolo nič dôležitejšie ako jeho priatelia. Osobný vzťah k Chopinovi v monografii silne prevažuje nad faktickými popismi.

Ak sa budem v nasledujúcich riadkoch nebodaj zabávať na jeho myšlienkach, tak to bude myslené v dobrom. Lisztova knižka o Chopinovi je užitočná vec pre hudobníka i kohokoľvek, kto sa nebojí temných, dlhých súvetí, vzrušených zvolaní a z každej vety prekypujúcej vášne k životu.

1. Mazurky a mačičky

addtext_com_MDEyMzQyMjU3ODA

Suprise- suprise, Franz Liszt miluje ženy. Že to bude vyskakovať z každej kapitoly o Chopinovi, sa až tak úplne predvídať nedalo. Nevadí, sme v devätnástom storočí. Nasledujúca časť patrí do kapitoly Mazurky:

Jedno poľské príslovie vystihuje vlastnosti dokonale ženy lepšie, než by tak učinili celé zväzky popisov a úvah: „Vyniká v tanci i modlitbách!“ Nie je možné lepšie pochváliť ženu alebo dievča než týmito ich slovami: „Do tanca i do ruženca“ (I do tańca i do róžańca) Nenájdeme lepších slov chvály, pretože Poliak je narodený, kolísaný a vychovaný medzi ženami, o ktorých ťažko povedať, či sú krásnejšie, keď sú roztomilé, alebo či sú roztomilejšie, keď krásou nevynikajú.

Wut, Liszt? Vlastne, už niekde predtým v texte došlo k vyjadreniu, že i, alebo práve nepekné ženy môžu vyvolať v Poliakoch vriacu vášeň. Nie je pre mňa celkom vystopovateľné, čo presne si pod touto „nekrásou“ Liszt predstavuje. Zrejme akúsi mystickú inakosť, k akej inklinujú romanticko- titanistickí chalani. V kapitole „Lélia“ sa Liszt zase nadchýňa George Sandovou a častuje jej tvár prívlastkom „mužná, zdravá“ (brr). 

Tak či onak, Liszt svoje rozhodnutie venovať tak veľkú časť textu Poľkám patrične odôvodňuje: city národa predsa vyjadrujú básnici a ženy. Kto iný!

2. Dobrá a zlá

addtext_com_MDE1MzIyMjU4ODA

Istá  Lola Montez namotala Franza Liszta v Drážďanoch. Ich hang out netrval dlho. Lola bola totiž napajedená, keď videla, že Liszt sa na párty stával stredom pozornosti namiesto nej. Aby bola zaujímavá, postavila sa na stôl a tancovala medzi taniermi. Do lona vojvodu rozliala consommé, prosímpekne.

Liszt bol znechutený. Zamkol ju v jej izbe, keď spala, a utiekol. Nechal jej dokonca odškodné za nábytok, o ktorom vedel, že ho rozbúcha, keď sa preberie.

Mám pochybnosti, či je táto verzia historky vierohodná. Každopádne, Liszt, ako sám deklaroval pri opise Poliek, chcel od žien nielen hotness, ale aj anjelský spirit.

Že to všetko dokopy moc nejde, sa zrejme pokúša formulovať v tejto dlhej vete:

Aký div teda, ak prvé zvyky prichádzajúce z toho tak noblesného sveta, dávali Chopinovi veriť, že sociálne ohľady, ktoré pod rovnakou maskou skrývali celkom odlišné rysy charakterové, slúžili iba k utajovaniu, utlmeniu vášní, k zmierneniu tvrdosti, ktorá ich znetvorovala, k potlačeniu realistických výrazov, ktoré ich znižovali, nehanebnosti, ktoré ich činili sprostými, naznačujúc tak milujúcim úplnú nemožnosť zlúčenia všetkých cností, ktoré poznanie zla vynesie na denné svetlo všetkým tým, ktorí zabúdajú na svoju vlastnú existenciu pri rozhovore o tom, ktorého milujú, to všetko naznačuje nemožnosť realizácie „Evy nevinnej a hriešnej, neskúsenej i všetko poznajúcej, panny i milenky zároveň.“

Ok. V pravde, nemám šajnu, čo týmto chce Liszt povedať. Tipujem, že človek môže jedine byť buď dobrý alebo zlý, alebo tak nejak. Dôležité je, že sa tu Liszt vzdáva utopického sna o panenskej plus skúsenej buchte v jednom balíku. Nie je to predsa žiadny Majk Spirit. Liszta stále žerieme a pokračujeme v čítaní.

3. Len pre drsné čajky

addtext_com_MTY0MDM4NDk3ODA

(Poľka) vedela si rady v každej situácii. Bola pod právnou ochranou ako slabšie pohlavie (ktoré sa však za rôznych okolností životných stáva pohlavím silnejším)…

 Presne tak, Liszt bol protofeminista. Zbožňoval ženy ako o čosi morálne bezúhonnejšie bytosti (spolu s deťmi a kňazmi) a všetky jeho frajerky boli plne emancipované. Tu je dobré spomenúť si na motív Margarétky vo Faustovskej symfónii, ktorý ostane po zásahu Mefista nezmenený, pretože jej čistota ho celkom odzbrojí. Finále symfónie so zborom  podľa Goetheho “das Ewigweiblichezieht uns hinan.” (“čo je večne ženské, ťahá nás vyššie.”) hovorí za všetko.

4. O genialite

addtext_com_MDE1MzA5NjUxODU

Liszt sa takto vyjadril k fenoménu geniality po Paganiniho smrti: „Práve tak ako urodzenosť, aj geniálnosť zaväzuje.“ Tu, pri rozprave o Chopinovi sa opravuje: Viac ako urodzenosť zaväzuje geniálnosť.“ Pri popise jeho geniality si ďalej prepožičiava slová básnikov Tassa: „Veľa túži, málo dúfa, nič nežiada“ a Manzoniho: „Génius je hmatateľný dôkaz božstva“ .Tieto charakteristiky korunuje vlastnou myšlienkou: Chopin propagoval heslo umenie pre umenie, akoby hovoril dobro pre dobro.“

6. Smrť

Chopin_death_mask_(collection_of_Jack_Gibbons)

Chopinova posmrtná maska, vyhotovená po poslednej noci. (Zkradnuté z Wiki)

Nepokojný spánok trval až do 17. októbra 1849. Okolo druhej hodiny začala agónia, studený pot mu vyvstal na čele, po kratučkom uspokojení sa spýtal znovu sotva počuteľným hlasom: „Kto to je u mňa?“ Sklonil hlavu, aby pobozkal Gutmannovu ruku, ktorá ho pridržovala, vkládajúc tak dušu do posledného svedectva priateľstva a vďačnosti. Zomrel, ako žil- v láske!“

Well done, Liszt. Pre momenty ako táto je zvláštny životopis klenotným svedectvom o Chopinovi. Rovnako napríklad príhoda na Malorke v  kláštore vo Valldemosss počas búrky. Chorého Chopina uchvátila vidina, že George a jej syn, ktorí odbehli a vrátili sa počas dažďa, sú mŕtvi. Zo zážitku malo vzísť prelúdium “Dažďové kvapky”.

Celá knižka je proste nádherná. Je to Liszt taký, aký je, a Chopin taký, aký je. Nie tak, ako ich vidia historici hudby, ale tak, ako sa videli oni sami.

(Poznámka: Gutmann bol Chopinov žiak)

540px-Chopi_f.op028.015.m0001-0004.svg

Začiatok prelúdia č. 15 “Dažďové kvapky”. (Zkradnuté z wiki)

6. Viera a pochybnosti

addtext_com_MDIyNzU5Njg0NzU

Mefisto a Faust- myšlienkové polarity, medzi ktorými Liszt neustále zvažoval.

Na záver, ak vládzete,  Lisztova kadenčná pasáž o umeleckom poslaní:

My všetci, ktorí z milosti božej máme tu česť byť umelcami, vyvolencami prírody a večného Krásna, my všetci, ktorí sme sa nimi stali, či už vlastnou poctivou prácou alebo sme sa nimi narodili, my všetci, ktorých ruka ožíva mramor a bronz, alebo vládne štetcu, píše stránky budúcim alebo ich ruka vládne orchestru, alebo ich ruka drží kružidlo Uranie ňou zapožičané, či rydlo Melpomény v krvi zmáčané, alebo snáď zvitok básní Polyhymnie slzami skropený, či ruka, ktorej sama Klio zapožičala lýru, ktorej struny tvoria spravodlivosť a pravda, my všetci sa naučme od toho, ktorého sme stratili, odvrhnúť od seba všetko to, čo nie je posvätené umením, snažme sa napnúť všetky svoje sily k tomu, aby naša práca zanechala pre nás hlbší stopy než aké zostavuje ľahký a povrchný život! Odmietajme tiež všetko, čo nie je hodné umenia, zvlášť za našich smutných časov, kedy vládne prospechárstvo a korupcia, všetko, čo nemá trvalé hodnoty, aby sme mohli zase uzrieť umenie v plnej jeho kráse!

Patetické, myslíte? Hocikto, a menej vzdelaný a úchvatný než Liszt, by to dokázal napísať jednoduchšie. Lenže Liszta nikdy nezaujímala úspornosť. Ostatne, ktorého skladateľa by zaujímala? (teraz nehovorím o forme, ale o výraze).

Jedna moja spolužiačka na klavírnej triede č. 207 žilinskej konzervy v akomsi rozhovore spochybnila estetiku Lisztovovej sonáty h mol takouto otázkou: „Prečo to spraviť tak dlho a zložito, keď sa to dá povedať jednoducho- Boh je láska!?“

No, sonáta h mol nie je celkom o Bohu. Je o procese myslenia, o myslení v čase. Lisztovi nestačí „Boh je láska“. Chvíľu tomu verí, ale vzápätí čerí vodu a pýta sa „prečo je potom všetko tak v prdeli?”. Počas sonáty dochádza k postupnému vsakovaniu obidvoch postojov jedného do druhého, až z toho vznikne niečo nečakané. Ale trik je v tom, že je to jediná možnosť.

Liszt je proste big deal a podľa mňa sa vtipne pohral ešte aj s názvom životopisu Fr Chopin. Obaja skladatelia sú Fr, sú akoby jedným, ich pôvod a určenie vychádza z toho istého zdroja. Fryderyk a Franz majú kľúče od kráľovstva, a my môžeme prejsť oboma dvermi.

addtext_com_MDI0OTQyNjg3MDM

Poznámka: Storka o Lole Montez opísaná podľa stránky http://www.abacom.com/~jkrause/montez.html

Sviatky u Blbých Vrkočov

Vianoce v našich končinách prebehli potichu a v poriadku. Medzi darčekmi sa vyskytli tzv. Babylonské rybky, v nami zdieľanej mytológii (long story) dôležité veci – nikto doteraz nevedel, čo to je, až kým Malka neuzákonila, že ide o pepermintové cukríky.

Verč mi venovala svoju šálu z Budapešti, aby mohla pár dní po Štedrom dni beztrestne odísť do Brna. Nebol to darček, ale prostý sponzoring môjho bytia, akého sa mi občas dostáva. Ona naopak obdržala moju blúzku z Orsay. Fair enough.

 

 

Teším sa, že z darčeka pre máti, plechovej dózy s čiernym čajom, sa stal dominantný objekt nekompromisne červeného kuchynského stola. Máti ale treba pripomínať, aby čaj nedegustovala podvečer, lebo potom vždy ponocuje.

 


 

Ďalšia z maličkostí, ktorá zvláštne poteší, je farebná zhoda doplnkov nesúvisle získaných – horčicové rukavice od Máti, a náušnice zo Strečnianskych fajnových trhov, ktoré som objavila vo svojej mačke vo vreci.

Sviatky nám okrem pekných drobností a jediného poriadneho spoločného večera priniesli znalosť, že je čoraz ťažšie sa stretnúť, vydržať spolu a niečo vytvoriť. Po Verčinom odchode ostalo pusto. Budúci rok sa budeme viac snažiť.

p1230732

 

Za jeden deň sa toho dá stihnúť naozaj veľa a v sobotu obzvlášť

 

Poznáte to. Skúšky sú už minulosťou a ani za otca si neviete spomenúť, ako sa volá báseň, ktorá nesie názov po prvom verši (implicit – toto si náhodou ešte pamätám). Hlava je zrazu tak prázdna, až máte pocit, že celé skúškové musíte dáko vykryť a snažíte sa to dobehnúť. Preto beriete všetky ponuky, ktoré sa postavia do cesty. A presne toto sa stalo…

  • Celé doobedie som fičala na Terchovskej muzike, lebo pri nej sa lepšie upratuje. (poj mi ju milá podať, ja už idem mašírovať)
  • Konečne som sa zahrala Age of Mythology a so sklonenými ušami priznávam, že nie som schopná poraziť HARD a s MODERATE tiež nie som veľký kamoš.
  • Zrazu sa ozve Mišo, že sa potrebuje ísť vyžiť, najlepšie do hory. “Ideme na Domašín… na chatu!” Uši už mám celkom v pozore a robím všetko pre to, aby som čo najskôr bola pripravená vyraziť.
  • Je teplo. Ale pre istotu si beriem do ruksaka aj dlhý variant. Ktohovie, čo sa stane.
  • Les je suchý,lístie šuchoce a topánky mám plné bordelu. Nevadí, vypálime. Mišo zrazu zastane. Pozeráme dookola a potom mi ukazuje dva malé srnce ako si letia dole svahom. Asi sa z toho stane tradícia. Po ceste na chatu okolo hradu nájdeš srnce, vidíš srnce alebo srnce bežia proti tebe…
  • Pokračujeme. Zastavujeme čoraz častejšie. Dôvodom sú ďalšie zvery. Srna s mladým, srna bez mladého. Zrazu obaja zastaneme. Ticho. Uši ako satelity. “Čo si počul?” pýtam sa a dúfam, že mi nepovie to, čo nechcem počuť. “Dačo ako medveď, ale mohol to byť aj diviak.” Super, jeden lepší ako druhý. Beriem oboch, najlepšie v takomto poradí. Už mi tŕpne chvost. Snažíme sa s Mišom rozprávať nahlas, sem-tam zaziapeme.
  • Konečne dorazíme na chatu. Tá je nepoškodená, nevykradnutá. Zhruba o pol hodinu sa vydáme na cestu domov. Sme takí zosratí z toľkej zvery, že sa radšej vydáme po prúde rieky. Navečer je predsa len v lese živšie.  Nebo je zatiahnuté, treba to stihnúť skôr, než začne pršať.
  • Minule sme šli domov tiež okolo vody. Celkom fajn cestička. Teraz sme prešli cez cestu a privítalo nás super mega veľké žihľavové pole. “To sa nebude dať.” skonštatujeme po dvoch krokoch. Zatiaľ sa z prázdnej cesty stane diaľnica. Keď sa uvolní, bežíme popri zvodidlách až ku kúsku vyasfaltovanej cesty a prídeme na chodník. Zostávame prekvapení, ako rýchlo dokáže vegetácia vyrásť. Chodník vlastne ani nevidno. Mišo vyťahuje mačetu a ja dlhé nohavice. Tak predsa sa hodia.
  • Striedame sa. cez bujný porast ide prvý on a seká hlava-nehlava, inokedy idem ja, vyzbrojená dlhými nohavicami a snažím sa vyšliapať chodník a uľahčiť mu cestu.
  • Naraz Mišo zastane, vysunie obranne ruku vzad, zastaví ma a počuť už len šuchotanie. Tak čo to bude tentokrát? Prosím, len nie medveď. Je to srna. Veľká, dlhá a rýchla. Zrazu zmizne v húšťave, ktorou sa o chvíľu brodíme aj my. Cestou poznávame kusy šrotu, plechov áut a puklice, ktoré sme už videli. Ideme dobrým smerom a držíme sa chodníka.
  • Rozmýšľam nad tým, že keby tu nebol Mišo, rozrevem sa alebo niečo také. Snaží sa ma chrániť, čo mi veľmi lichotí. Autoritatívne drží mačetu a podáva mi ruku keď treba. Síce na ňom vidím, že už je nervózny, ale snažím sa mu dvihnúť náladu. Ja ani nie som nervózna, len mám čudný pocit a chcem byť rýchlo v Strečne.
  • Prídeme k železničným mostom. Super, už len chvíľku a sme doma. Obaja nahlas uvažujeme, či by nebolo praktickejšie prejsť cez mosty do Nezbudu, ale toto riziko asi podstupovať nebudeme. Počkáme kým celý nákladný vlak vojde do tunela. “Už si niekedy čakala, kým prejde náklaďák, aby si mohla prejsť cez koľajnice?” Toto ma dostalo. Vážení, humor nás neopúšťa ani v týchto situáciách. Potom mi padne hrebienok. Začína pršať a ku kompe je to taká dobrá polhodina.
  • Tmolíme sa cestou. Teda, už ani nevidno, kde je cesta. Niekedy sa musíme vracať pár metrov a hľadať, kade zhruba chodník vedie. Poriadne sa rozpršalo. Mišo už má tak dopŕhlené nohy, že žihľavu ani necíti a momentálne mu dážď príjemne chladí bolestivé miesta. Prosím, nech už sme v Strečne. Zrazu niečo ožiari okolie. Moja prvá myšlienka to prisudzuje autám, ktoré nám hučia nad hlavami. Z omylu ma vyvedie rana hromu ani nie dve sekundy po blesku.”Kurva!” Zakľajem nahlas a pridám do kroku. Už mi nie je všetko jedno. Sme pod stromami, pri vode, to bleskov raj.
  • Fajn, už sa mi hádam dnes nemôže nič stať. Je za mnou lesná zver, dážď, búrka, prales… Pomaly prichádzame ku kompe. prestáva pršať. Mišo sa na mňa díva a hovorí, že vyzerám ako kačiatko. Zmoknuté kačiatko. Kompliment mu oplatím mokrou pusou. Cítim sa bezpečne, keď sme už skoro doma a Mišo ma drží za ruku.
  • Strečno je nový svet. Tu je len sucho a ticho ako pred búrkou. Oblaky a hromy tomu nasvedčujú. Rozmýšľame, kam ideme. Nakoniec usúdime, že rozdeliť sa pri jednote bude najideálnejšie riešenie. A tak celá mokrá idem dedinou, ľudia sa na mňa dívajú, či som sa bola kúpať vo Váhu alebo či mi už načisto šibe. V topánkach mi škvrčí voda.

Doma zhodnocujem, že tento deň, nech bol akokoľvek nebezpečný, bol plný dobrodružstva, ktorým som si vykompenzovala celé skúškové. A to najhlavnejšie, nebyť Miška, toto by sa nestalo. Presne tak ako povedala Domča: “To sa musel Michal narodiť, aby si sa ty dostala na Starhrad.” Áno, uznávam, je to tak. A aj vďaka nemu nemám už len MTW life ale aj život ako v Skutočnej džungli. A musím povedať, že sa mi to začína páčiť.

Mišo, Michal, Miško, Ďurčo, Michalko, ďakujem.

Two Sides of Heroism and the Aesthetisation of the Rebel’s Figure: Anonymous against ISIS

As a part of the global reaction to the second terrorist attack in the year 2015 in Paris, a group of hacktivists called Anonymous started a new anti-ISIS campaign in social media space. The aim was to reach terrorists’ Twitter accounts, shut them down and multiply these actions as much as possible to cripple the army’s propaganda. In the reality outside the social media space, the fight between the terrorist group and the Western society is a fight of mysterious rebels against establishment. On the contrary, the fight between the hackers and the terrorists is a fight of mysterious rebels against mysterious rebels. In this text, the heroic images of the ISIS fighter and the hacker will be compared and analyzed from the perspective of general cultural codes of heroism and manhood, forged through fictional and historical narratives of Western culture. The motivation of this comparison is the premise that Anonymous, with their fluid and unearthly identity, can create a cultural opposition to ISIS not only in terms of ideological fight, but especially in its aesthetic dimension.

french-blogger-accuses-anonymous-of-impeding-police-in-fight-against-isis-3.jpg

Ukradnuté z: https://www.hackread.com/anonymous-impeding-police-in-fight-against-isis/

The ISIS, a militant group fighting in Syria and Iraq, with origins dating back to 1999, proclaimed itself a worldwide government. Its success in recruiting foreigners was possible thanks to a massive use of modern propaganda tools and radical rhetoric, which “appeals to basic masculine psychology“ (Kilpatrick, 2014). After the Paris attacks, Anonymous carried out a response through hacking the ISIS Twitter profiles and websites. The object of those activities is firstly to undermine the propaganda, on which ISIS’ successful recruitment and expansion lie, and secondly to ridicule the radical fighters’ image, shrinking it to triviality and turn it into pathetic emptiness. A prominent example is the recent replacement of an ISIS’ support website with “a message to calm down alongside an advert for an online pharmacy“ (The Independent, 2015), which promoted the infamous Prozac and Viagra. This performance is a typical example of Anonymous’ mixing of cultural phenomena and their connotations through the art of hacking. As simple as it is, the mockery of one cultural phenomenon can well be made with just connecting it to another one.

But in some respects, Anonymous have something in common with their enemies. Like the ISIS fighters, Anonymous derive from an ideological gap, offering criticism of social authorities and the claim that they are “on the side of the people“. Some kind of promise of an ultimate revolution is also involved, although this is only a characteristic of their rhetoric, not reflected in any political consequences. Besides, the “nerd” stereotype is also involved. In a discussion attached to an article about Anonymous and ISIS, someone wrote: “In the end, ISIS will be defeated by 72 virgins.“ This nerd-offensive joke, arbitrary perhaps, shows a larger difference in the construction of heroism between hackers and terrorists. Anonymous surrounded themselves with an atmosphere of society’s bad consciousness, answering the call of injustice and suffering, sometimes on the edge of law. ISIS lacks this kind of Robin Hood aura. In the group’s propaganda videos, the fighter is romanticized  through historically familiar images of a “holy war“. To end suffering and hunger in this utopia gets sidelined. The focus remains on the conquest and homogeneity in religion.

If the ISIS crisis brought not only an armed conflict, but also a conflict of ideological choices, the activities of Anonymous are very important. In the light of the aforementioned, ISIS and Anonymous share some values and feature similar tools of self-making, such as romantic rebellion, anarchism, unexpected strikes and restoration. The difference is, however, fixed in the heroic image itself. While Anonymous work with the idea of a sneaky, unpopular and vicious kind of hero, the ISIS’ fighter is a great warrior, who serves not the people, but the Heavens directly. The first one is mocking, the latter is serious. On the level of political aesthetics, the great villain of Anonymous can and should beat the absolute heroism of ISIS. Because in the real world, the good side and the bad side can bear cultural labels opposite to those found in fairy tales.

Je Popelka dobrý vzor pre dievčatá?

 

pizap.com14510587257301

“Princezna to není, jasný pane,” vraví Popelka, “je to tomboy.”

 

Zamysleli sme sa niekedy, aký role model slávna verzia Popelky z Tri oríšky pro Popelku predstavuje, a či je vôbec fajn, že sme na nej vyrastali? K zodpovedaniu tejto otázky potrebujeme prejsť dlhšiu cestu.

pizap.com14510542104691

“Motherf@ck@”, odkazuje holúbok.

Dnes by sme vedeli životný štýl pred-zasnúbenej Popelky prirovnať k urbánnemu hnutiu Thug Life a.k.a tých, čo majúvp#č# a začali od nuly.

Post-zasnúbená Popelka v ružových alebo svadobných šatách je síce vážna diva ultra feminínneho typu, ale v jej hádanke “princezna to není, jasný pane” ostáva hrozba návratu k jej thug identite, ktorej sa vnútorne nikdy nevzdá.

pizap.com14510623340961

Popelka objasňuje svoj komplikovaný gender.

Príbeh tohto popoluškovského filmu je v skutočnosti oveľa viac psychologicky ukovaný než archetypálna podoba rozprávky. Princ a Popelka to dajú dokopy nie preto, že sú spojením mužsko-ženských protikladov, ale preto, že sú rovnakí- majú spoločnú záľubu v strieľaní, robení zloby a v neposlednom rade vymedzenie sa voči staršej generácii.

Posledná scéna definuje trochu prekvapivý koniec- Popelka a princ nenachádzajú svoje “a žili šťastne až do smrti” v gangu (koniec koncov, tí dvaja princovi príštipkári boli vlastne čaje) ani v priestoroch paláca (ostarnutý čávo princov otec nebude vo svojom post-thug tak rýchlo nahradený), ale v totálnom osamotení snehovej pláne. Koniec koncov, vždy to boli osamelí vlci, a táto ich črta bola od začiatku filmu zrejmá. Zanechanie za sebou všetkých, ktorí ich večne sr@li, je opäť veľmi thug. Jedinci tohto typu sú určení pretĺkať sa tvrdým žitím sami.

Jediný rozdiel medzi Popelkou a princom je v tom, že kým Popelka si thug life vybral sám, princ využíva zlobivé chovanie ako spôsob vzbury. Iba čas, v tomto prípade naša predstavivosť alebo nejaký príšerne zlý sequel na spôsob Pocahontas II ukáže, či je princ naozaj pre thug life stvorený, alebo celý čas hral formu a po svadbe ho čaká návrat k fancy večierkom a polihovaniu na hrade.

pizap.com14510598578761

“Phuc dat bich,” vyhlásil princ závistlivo, keď prvý krát uvidel Popelku. So svojou suitou oproti nej pôsobil ako One Direction v post-kariére masérov wellness centra v Patinciach.

Z vyššie uvedeného nám vychádza, že Popelka nie je v prvom rade žena, to jest, rozprávková princezná (a to tiež ona sama netvrdí), ale jej charakter je určený živlom thug. A to je super!

Film totiž mladým dievčatám ukazuje, že byť rozprávková diva neznamená pestovať dlhé vlasy s nerozštiepenými končekmi aby sa po nich drahý mohol vyšplhať do veže.

Byť rozprávková diva znamená nahodiť thug life level Tupac.

Ďakujeme, tvorcovia Popelky, a nezabudneme!

pizap.com14510745187792