Olomoucké stopy #1 – Ullr.

V slovenských médiách tomu hovorili “Česko v zajatí ľadu”. Ja som 1. decembra hrala štvrtú baladu a aby som nemusela na koncerte cválať v čižmách, narýchlo som za stovku kúpila biele lodičky. “Vážení, dávejte si pozor vonku, dost to klouže. Jako vážne.” počula som na chodbe konviktu a mala som ten jemnučký, delikátny pocit zdieľanej paniky (ako dopravná kolóna medzi Žilinou a Martinom) . Po koncerte stále mrzol dážď. Na druhý deň nejazdili tramvaje, takže bolo ticho a výborne sa spalo. Na stromoch zamrzli vetvičky, na kríkoch ruže a bobule. Bol to výnimočný čas. Vo filmovom sále som sa cítila ako v akomsi “post-apo” podkroví. V takomto období vyniká potreba “byť spolu”. Príroda nás môže kedykoľvek znovu poraziť. Musíme si pomáhať.

zimnihratkyzimnihratkyszimnihratke2014-12-03 14.50.41

2014-12-03 14.22.59

MHD-storry

Viete, časom si zvyknete na všeličo. Na rozpadnutý intrák, na nedostatok stravy a v konečnom dôsledku aj na cestovnie.

Priznám sa, že potrebné trasy už ovládam, no niekedy mám problém zvládnuť ten dav ľudí. Tie autobusy sú niekedy také plné, že sa človek nemusí ani držať, lebo má istou, že nespadne.

Keďže je tam toľko ľudí, podozvedáte sa skvelé historky. Zo života, z mladosti…   proste čo len chcete. Stačí dávať pozor.

Raz som stála na zastávke a čakala na príchod toho preplneného auutobusu. Pri mne stáli dvaja chalani a rozprávali sa, ako pôjdu domov. “Ideš 34-kou?” pýta sa jeden druhého. Ten mu pohotovo odvrkne. “Ak bude plný, pôjdem 1-kou. Čo som ja netopier, aby som sa na madle držal?”

Samozrejme, že mi miklo kútikmi a po príchode autobosu som si to mohla prakticky vyskúšať. Z cestovania na netopiera poriadne bolia ruky, preto radšej preferujem volné sedadlá alebo sa prichytím dákej tyče, či operadla.

V autobuse natrafíte na rôzych ľudí. Ja som mala tú česť, byť svedkom niekoľkých rozhovorov. Minule som si vypočula dvoch pánov, čo ohovárajú vysokoškolákov. Viete, tí postarší páni typu STARÁ ŠKOLA. “Veď tí dnešní študenti. Oni sa nevedia učiť. Všetko na internete. Nie ako my. Poctivo pri knihách sme všetko hľadali.” Zamyslela som sa. Ale počkať! Na internete som nič z toho, čo som potrebovala nenašla, (až na pár vecí). Veď celý semester za knihami sedím, cítim sa ako Hermióna a on takto. Druhý pán to trošku zachránil. “Ale majú to aj oni ťažké. Syn aj dcéra študujú, už si robia doktorát a nemajú to ľahké. A keď som ja chodil do školy, som sa išiel posrať. Vážne. Cez skúškové ma tak preháňalo, no som sa dosral. Mali sme kvantovú fyziku. To bolo také ťažké, že ani ten, čo prednášal, nemal o tom šajnu.” môj záver z tohto rozhovoru: “každá doba využíva to, čo ponúka!”

Dnes sa mi prihovorila staršia paní, s vráskavou, zosušenou tvárou. Išla na cievne a rozprávala o tom, ako chcela doma porozbíjať všetky zrkadlá. Nevie, prečo je taká vráskavá, že sa na seba niekedy nechce dívať. Ale podľa mňa, je to výsledok jej života. Spomínala ako počas štúdia hrala na husle, ako učila fyziku a chémiu. Hovorí sa, že vrásky si treba zaslúžiť. Ak je to tak, v tom prípade tá paní je zlatý človek. Ako tak spomínala, nezabudla dodať, že každý jeden ďeň si treba užiť naplno. Tá veta znie ako statusové klišé, ale v jej podaní to malo úplne inú výpovednú hodnotu. Podloženú skúsenosťami, rokmi a možno premrhanými šancami. Keď som vystupovala, zažela pokojné sviatky a úspešné štúdium. Milá paní.

Takže choďte, cestujte (aj ako čierni pasažiéri) a užívajte každý jeden deň, až si tie vrásky zaslúžite…

Váš čierny pasažier, Malčiči