Prehliadka niektorých podôb talianskych neum

Italy_map

Severotalianske neumy:

O_admirabile_veneris_idolum O_admirabile_veneris_idolum

– O Roma nobilis, 10. storočie (staršia podoba severotalianskej neumy)

B29music1web

– Zbor pre omšu na sviatok svätého Vavrinca. Pravdepodobne benediktínsky pôvod, 11.-12. storočie

Bologna

bologna-neuma

– Bologna

nota12

– Nonantola

nota11

– Miláno


Stredotalianske neumy

madrig25

-Pistola, 11.-12. storočie


Juhotalianske neumy

jojo

– Benevetské neumy na červenej linke. Monte cassino, druhá polovica 12. storočia

nota10

– benevetské neumy s linkou


Krátko a dôverne o dazijskej notácii

 

enchiriadis2

Anonymný (podľa starších, prekonaných presvedčení je autorom Hucbald)  hudobný spis Musica enchiriadis z 9.storočia čiastočne pojednáva o polyfónii a zachováva jeden unikátny typ notácie, ktorý obsahuje pesnú intervalovú výšku a paralené vedenie dvoch hlasov na linkách. Scolica enchiriadis je doplňujúci komentár, ktorý skôr ako z umeleckej praxe pravdepodobne vychádza zo svojho vlastného teoretického základu.

Dazijská notácia pozostáva z tetrachordiálnej stavby. Prvý, druhý a štvrtý tón tetrachordu predstavuje jeden staroveký znak, rozlične rotovaný a obmenený, kým tretí tón tetrachordu je zobrazený inými znakmi, čo určuje poltónové alebo celotónové vzťahy.

madrig19Prvý tón- protus (archocs). Druhý tón- deuterus. Tretí tón- tritus (poltónový vzťah). Štvrtý tón- tetrardus.

Tu je prvá moderná interpretácia:

madrig17

 

Z uvedeného príkladu vyplýva, že dázijská notácia je ťažkopádna a mätúca, a pretože v zápise neumožňuje čistú oktávu súzvuku na treťom tóne každého tetrachordu, musí niektorý tón alterovať, čo ale zápis nedokáže rozlíšiť.

daseian4Podľa Richarda Holladaya (₁977) systém nebol celkom pochopený. To dokazuje interpretácia základnej formuly od Hermannusa Contractusa, ktorá vysvetľuje opakovanie striedania poltónov a celých tónov v každom tetrachorde rovnako, tak ako aj prvá interpretácia, ale u všetkých uvádza rovnakú skupinu tónov:

madrig18

Novšie interpretácie inak ponímajú celotónové a poltónové vzťahy, resp. ignorujú predpis poltónu medzi tretím a štvrtým tónom tetrachordu. To umožňujeradu využívajúcu všade čisté oktávy, kvarty a kvinty bez alterácie:

notation4notation5

 

Je teda otázne, prečo bol tento vzácny systém zabudnutý a vystriedaný neumovou, adiastematickou notáciou.  Podľa novších výkladov doboví teoretici nepochopili ohromnosť svojho vynálezu, a keď bol ich študent oboznámený s s dazijskou notáciou, ďalej požíval znaky bez linajok. Tie boli nahradené slovami, čo muselo byť veľmi mätúce.

Nasleduje ukážka z Musica enchiriadis, Rex Caeli Domine:

madrig20

 

 

Citované zdroje:

 

http://musicofyesterday.com/historical-music-theory/expanded-history-musical-notation-part-2/

Richard L. Holladay: The Musica enchiriadis and schola enchiriadis: A translation and commentary