Franz Liszt píše o živote svojho kamoša …a nedopadne to, ako by ste čakali.

addtext_com_MDA1MDU5NjcyNDM

Poľské slovo mnohých významov v zásade znamená horkosladkú melanchóliu. Podľa Liszta, žal zafarbuje každú Chopinovu skladbu.

Umrel 17. októbra roku 1849 o druhej v noci. Fryderik Chopin. Skladateľ, Poliak, tichý a zľahka mizantropický muž. Človek, ktorý bol vyhnaný z domoviny a stal sa metropolitom.

V tomto období jeho kolega a bro Franz Liszt komponoval mnohé zo svojich populárnych kusov. Ešte v lete pred Chopinovou smrťou dokončil poému Tasso: Lamento e Trionfo. Pre Liszta, na vrchole tvorivej energie, bola smrť priateľa veľkou ranou. Cítil povinnosť vyjadriť sa k jeho osobnému a skladateľskému odkazu. Monografiu s názvom Fr Chopin vydal roku 1952 v Paríži.

mid_fr-chopin-oh6-13583a5

Obálka monografie s alternatívnym názvom.

Geniálny aký je, Liszt rozložil svoje rozprávanie do nezvyčajne zvolených a zoradených kapitol. Vo svojej príznačnej vrúcnosti odskakuje od hlavnej línie rozprávania a pridáva siahodlhé poznámky pod čiarou, v ktorej uvádza takú a onakú báseň najprv v originále a potom s prekladom, tu sa zamýšľa nad nejakým obrazom, tam nad tou a onou ženou.

Pre poriadok: Franz Liszt je skvelý a táto monografia o nič menej. Hoci nám môže jeho jazyk pripadať precukrovaný, skúsme sa sústrediť na to, čo sa nám snaží povedať. Pretože to myslí naozaj. Pre Franza Liszta nebolo nič dôležitejšie ako jeho priatelia. Osobný vzťah k Chopinovi v monografii silne prevažuje nad faktickými popismi.

Ak sa budem v nasledujúcich riadkoch nebodaj zabávať na jeho myšlienkach, tak to bude myslené v dobrom. Lisztova knižka o Chopinovi je užitočná vec pre hudobníka i kohokoľvek, kto sa nebojí temných, dlhých súvetí, vzrušených zvolaní a z každej vety prekypujúcej vášne k životu.

1. Mazurky a mačičky

addtext_com_MDEyMzQyMjU3ODA

Suprise- suprise, Franz Liszt miluje ženy. Že to bude vyskakovať z každej kapitoly o Chopinovi, sa až tak úplne predvídať nedalo. Nevadí, sme v devätnástom storočí. Nasledujúca časť patrí do kapitoly Mazurky:

Jedno poľské príslovie vystihuje vlastnosti dokonale ženy lepšie, než by tak učinili celé zväzky popisov a úvah: „Vyniká v tanci i modlitbách!“ Nie je možné lepšie pochváliť ženu alebo dievča než týmito ich slovami: „Do tanca i do ruženca“ (I do tańca i do róžańca) Nenájdeme lepších slov chvály, pretože Poliak je narodený, kolísaný a vychovaný medzi ženami, o ktorých ťažko povedať, či sú krásnejšie, keď sú roztomilé, alebo či sú roztomilejšie, keď krásou nevynikajú.

Wut, Liszt? Vlastne, už niekde predtým v texte došlo k vyjadreniu, že i, alebo práve nepekné ženy môžu vyvolať v Poliakoch vriacu vášeň. Nie je pre mňa celkom vystopovateľné, čo presne si pod touto „nekrásou“ Liszt predstavuje. Zrejme akúsi mystickú inakosť, k akej inklinujú romanticko- titanistickí chalani. V kapitole „Lélia“ sa Liszt zase nadchýňa George Sandovou a častuje jej tvár prívlastkom „mužná, zdravá“ (brr). 

Tak či onak, Liszt svoje rozhodnutie venovať tak veľkú časť textu Poľkám patrične odôvodňuje: city národa predsa vyjadrujú básnici a ženy. Kto iný!

2. Dobrá a zlá

addtext_com_MDE1MzIyMjU4ODA

Istá  Lola Montez namotala Franza Liszta v Drážďanoch. Ich hang out netrval dlho. Lola bola totiž napajedená, keď videla, že Liszt sa na párty stával stredom pozornosti namiesto nej. Aby bola zaujímavá, postavila sa na stôl a tancovala medzi taniermi. Do lona vojvodu rozliala consommé, prosímpekne.

Liszt bol znechutený. Zamkol ju v jej izbe, keď spala, a utiekol. Nechal jej dokonca odškodné za nábytok, o ktorom vedel, že ho rozbúcha, keď sa preberie.

Mám pochybnosti, či je táto verzia historky vierohodná. Každopádne, Liszt, ako sám deklaroval pri opise Poliek, chcel od žien nielen hotness, ale aj anjelský spirit.

Že to všetko dokopy moc nejde, sa zrejme pokúša formulovať v tejto dlhej vete:

Aký div teda, ak prvé zvyky prichádzajúce z toho tak noblesného sveta, dávali Chopinovi veriť, že sociálne ohľady, ktoré pod rovnakou maskou skrývali celkom odlišné rysy charakterové, slúžili iba k utajovaniu, utlmeniu vášní, k zmierneniu tvrdosti, ktorá ich znetvorovala, k potlačeniu realistických výrazov, ktoré ich znižovali, nehanebnosti, ktoré ich činili sprostými, naznačujúc tak milujúcim úplnú nemožnosť zlúčenia všetkých cností, ktoré poznanie zla vynesie na denné svetlo všetkým tým, ktorí zabúdajú na svoju vlastnú existenciu pri rozhovore o tom, ktorého milujú, to všetko naznačuje nemožnosť realizácie „Evy nevinnej a hriešnej, neskúsenej i všetko poznajúcej, panny i milenky zároveň.“

Ok. V pravde, nemám šajnu, čo týmto chce Liszt povedať. Tipujem, že človek môže jedine byť buď dobrý alebo zlý, alebo tak nejak. Dôležité je, že sa tu Liszt vzdáva utopického sna o panenskej plus skúsenej buchte v jednom balíku. Nie je to predsa žiadny Majk Spirit. Liszta stále žerieme a pokračujeme v čítaní.

3. Len pre drsné čajky

addtext_com_MTY0MDM4NDk3ODA

(Poľka) vedela si rady v každej situácii. Bola pod právnou ochranou ako slabšie pohlavie (ktoré sa však za rôznych okolností životných stáva pohlavím silnejším)…

 Presne tak, Liszt bol protofeminista. Zbožňoval ženy ako o čosi morálne bezúhonnejšie bytosti (spolu s deťmi a kňazmi) a všetky jeho frajerky boli plne emancipované. Tu je dobré spomenúť si na motív Margarétky vo Faustovskej symfónii, ktorý ostane po zásahu Mefista nezmenený, pretože jej čistota ho celkom odzbrojí. Finále symfónie so zborom  podľa Goetheho “das Ewigweiblichezieht uns hinan.” (“čo je večne ženské, ťahá nás vyššie.”) hovorí za všetko.

4. O genialite

addtext_com_MDE1MzA5NjUxODU

Liszt sa takto vyjadril k fenoménu geniality po Paganiniho smrti: „Práve tak ako urodzenosť, aj geniálnosť zaväzuje.“ Tu, pri rozprave o Chopinovi sa opravuje: Viac ako urodzenosť zaväzuje geniálnosť.“ Pri popise jeho geniality si ďalej prepožičiava slová básnikov Tassa: „Veľa túži, málo dúfa, nič nežiada“ a Manzoniho: „Génius je hmatateľný dôkaz božstva“ .Tieto charakteristiky korunuje vlastnou myšlienkou: Chopin propagoval heslo umenie pre umenie, akoby hovoril dobro pre dobro.“

6. Smrť

Chopin_death_mask_(collection_of_Jack_Gibbons)

Chopinova posmrtná maska, vyhotovená po poslednej noci. (Zkradnuté z Wiki)

Nepokojný spánok trval až do 17. októbra 1849. Okolo druhej hodiny začala agónia, studený pot mu vyvstal na čele, po kratučkom uspokojení sa spýtal znovu sotva počuteľným hlasom: „Kto to je u mňa?“ Sklonil hlavu, aby pobozkal Gutmannovu ruku, ktorá ho pridržovala, vkládajúc tak dušu do posledného svedectva priateľstva a vďačnosti. Zomrel, ako žil- v láske!“

Well done, Liszt. Pre momenty ako táto je zvláštny životopis klenotným svedectvom o Chopinovi. Rovnako napríklad príhoda na Malorke v  kláštore vo Valldemosss počas búrky. Chorého Chopina uchvátila vidina, že George a jej syn, ktorí odbehli a vrátili sa počas dažďa, sú mŕtvi. Zo zážitku malo vzísť prelúdium “Dažďové kvapky”.

Celá knižka je proste nádherná. Je to Liszt taký, aký je, a Chopin taký, aký je. Nie tak, ako ich vidia historici hudby, ale tak, ako sa videli oni sami.

(Poznámka: Gutmann bol Chopinov žiak)

540px-Chopi_f.op028.015.m0001-0004.svg

Začiatok prelúdia č. 15 “Dažďové kvapky”. (Zkradnuté z wiki)

6. Viera a pochybnosti

addtext_com_MDIyNzU5Njg0NzU

Mefisto a Faust- myšlienkové polarity, medzi ktorými Liszt neustále zvažoval.

Na záver, ak vládzete,  Lisztova kadenčná pasáž o umeleckom poslaní:

My všetci, ktorí z milosti božej máme tu česť byť umelcami, vyvolencami prírody a večného Krásna, my všetci, ktorí sme sa nimi stali, či už vlastnou poctivou prácou alebo sme sa nimi narodili, my všetci, ktorých ruka ožíva mramor a bronz, alebo vládne štetcu, píše stránky budúcim alebo ich ruka vládne orchestru, alebo ich ruka drží kružidlo Uranie ňou zapožičané, či rydlo Melpomény v krvi zmáčané, alebo snáď zvitok básní Polyhymnie slzami skropený, či ruka, ktorej sama Klio zapožičala lýru, ktorej struny tvoria spravodlivosť a pravda, my všetci sa naučme od toho, ktorého sme stratili, odvrhnúť od seba všetko to, čo nie je posvätené umením, snažme sa napnúť všetky svoje sily k tomu, aby naša práca zanechala pre nás hlbší stopy než aké zostavuje ľahký a povrchný život! Odmietajme tiež všetko, čo nie je hodné umenia, zvlášť za našich smutných časov, kedy vládne prospechárstvo a korupcia, všetko, čo nemá trvalé hodnoty, aby sme mohli zase uzrieť umenie v plnej jeho kráse!

Patetické, myslíte? Hocikto, a menej vzdelaný a úchvatný než Liszt, by to dokázal napísať jednoduchšie. Lenže Liszta nikdy nezaujímala úspornosť. Ostatne, ktorého skladateľa by zaujímala? (teraz nehovorím o forme, ale o výraze).

Jedna moja spolužiačka na klavírnej triede č. 207 žilinskej konzervy v akomsi rozhovore spochybnila estetiku Lisztovovej sonáty h mol takouto otázkou: „Prečo to spraviť tak dlho a zložito, keď sa to dá povedať jednoducho- Boh je láska!?“

No, sonáta h mol nie je celkom o Bohu. Je o procese myslenia, o myslení v čase. Lisztovi nestačí „Boh je láska“. Chvíľu tomu verí, ale vzápätí čerí vodu a pýta sa „prečo je potom všetko tak v prdeli?”. Počas sonáty dochádza k postupnému vsakovaniu obidvoch postojov jedného do druhého, až z toho vznikne niečo nečakané. Ale trik je v tom, že je to jediná možnosť.

Liszt je proste big deal a podľa mňa sa vtipne pohral ešte aj s názvom životopisu Fr Chopin. Obaja skladatelia sú Fr, sú akoby jedným, ich pôvod a určenie vychádza z toho istého zdroja. Fryderyk a Franz majú kľúče od kráľovstva, a my môžeme prejsť oboma dvermi.

addtext_com_MDI0OTQyNjg3MDM

Poznámka: Storka o Lole Montez opísaná podľa stránky http://www.abacom.com/~jkrause/montez.html

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s