Za jeden deň sa toho dá stihnúť naozaj veľa a v sobotu obzvlášť

 

Poznáte to. Skúšky sú už minulosťou a ani za otca si neviete spomenúť, ako sa volá báseň, ktorá nesie názov po prvom verši (implicit – toto si náhodou ešte pamätám). Hlava je zrazu tak prázdna, až máte pocit, že celé skúškové musíte dáko vykryť a snažíte sa to dobehnúť. Preto beriete všetky ponuky, ktoré sa postavia do cesty. A presne toto sa stalo…

  • Celé doobedie som fičala na Terchovskej muzike, lebo pri nej sa lepšie upratuje. (poj mi ju milá podať, ja už idem mašírovať)
  • Konečne som sa zahrala Age of Mythology a so sklonenými ušami priznávam, že nie som schopná poraziť HARD a s MODERATE tiež nie som veľký kamoš.
  • Zrazu sa ozve Mišo, že sa potrebuje ísť vyžiť, najlepšie do hory. “Ideme na Domašín… na chatu!” Uši už mám celkom v pozore a robím všetko pre to, aby som čo najskôr bola pripravená vyraziť.
  • Je teplo. Ale pre istotu si beriem do ruksaka aj dlhý variant. Ktohovie, čo sa stane.
  • Les je suchý,lístie šuchoce a topánky mám plné bordelu. Nevadí, vypálime. Mišo zrazu zastane. Pozeráme dookola a potom mi ukazuje dva malé srnce ako si letia dole svahom. Asi sa z toho stane tradícia. Po ceste na chatu okolo hradu nájdeš srnce, vidíš srnce alebo srnce bežia proti tebe…
  • Pokračujeme. Zastavujeme čoraz častejšie. Dôvodom sú ďalšie zvery. Srna s mladým, srna bez mladého. Zrazu obaja zastaneme. Ticho. Uši ako satelity. “Čo si počul?” pýtam sa a dúfam, že mi nepovie to, čo nechcem počuť. “Dačo ako medveď, ale mohol to byť aj diviak.” Super, jeden lepší ako druhý. Beriem oboch, najlepšie v takomto poradí. Už mi tŕpne chvost. Snažíme sa s Mišom rozprávať nahlas, sem-tam zaziapeme.
  • Konečne dorazíme na chatu. Tá je nepoškodená, nevykradnutá. Zhruba o pol hodinu sa vydáme na cestu domov. Sme takí zosratí z toľkej zvery, že sa radšej vydáme po prúde rieky. Navečer je predsa len v lese živšie.  Nebo je zatiahnuté, treba to stihnúť skôr, než začne pršať.
  • Minule sme šli domov tiež okolo vody. Celkom fajn cestička. Teraz sme prešli cez cestu a privítalo nás super mega veľké žihľavové pole. “To sa nebude dať.” skonštatujeme po dvoch krokoch. Zatiaľ sa z prázdnej cesty stane diaľnica. Keď sa uvolní, bežíme popri zvodidlách až ku kúsku vyasfaltovanej cesty a prídeme na chodník. Zostávame prekvapení, ako rýchlo dokáže vegetácia vyrásť. Chodník vlastne ani nevidno. Mišo vyťahuje mačetu a ja dlhé nohavice. Tak predsa sa hodia.
  • Striedame sa. cez bujný porast ide prvý on a seká hlava-nehlava, inokedy idem ja, vyzbrojená dlhými nohavicami a snažím sa vyšliapať chodník a uľahčiť mu cestu.
  • Naraz Mišo zastane, vysunie obranne ruku vzad, zastaví ma a počuť už len šuchotanie. Tak čo to bude tentokrát? Prosím, len nie medveď. Je to srna. Veľká, dlhá a rýchla. Zrazu zmizne v húšťave, ktorou sa o chvíľu brodíme aj my. Cestou poznávame kusy šrotu, plechov áut a puklice, ktoré sme už videli. Ideme dobrým smerom a držíme sa chodníka.
  • Rozmýšľam nad tým, že keby tu nebol Mišo, rozrevem sa alebo niečo také. Snaží sa ma chrániť, čo mi veľmi lichotí. Autoritatívne drží mačetu a podáva mi ruku keď treba. Síce na ňom vidím, že už je nervózny, ale snažím sa mu dvihnúť náladu. Ja ani nie som nervózna, len mám čudný pocit a chcem byť rýchlo v Strečne.
  • Prídeme k železničným mostom. Super, už len chvíľku a sme doma. Obaja nahlas uvažujeme, či by nebolo praktickejšie prejsť cez mosty do Nezbudu, ale toto riziko asi podstupovať nebudeme. Počkáme kým celý nákladný vlak vojde do tunela. “Už si niekedy čakala, kým prejde náklaďák, aby si mohla prejsť cez koľajnice?” Toto ma dostalo. Vážení, humor nás neopúšťa ani v týchto situáciách. Potom mi padne hrebienok. Začína pršať a ku kompe je to taká dobrá polhodina.
  • Tmolíme sa cestou. Teda, už ani nevidno, kde je cesta. Niekedy sa musíme vracať pár metrov a hľadať, kade zhruba chodník vedie. Poriadne sa rozpršalo. Mišo už má tak dopŕhlené nohy, že žihľavu ani necíti a momentálne mu dážď príjemne chladí bolestivé miesta. Prosím, nech už sme v Strečne. Zrazu niečo ožiari okolie. Moja prvá myšlienka to prisudzuje autám, ktoré nám hučia nad hlavami. Z omylu ma vyvedie rana hromu ani nie dve sekundy po blesku.”Kurva!” Zakľajem nahlas a pridám do kroku. Už mi nie je všetko jedno. Sme pod stromami, pri vode, to bleskov raj.
  • Fajn, už sa mi hádam dnes nemôže nič stať. Je za mnou lesná zver, dážď, búrka, prales… Pomaly prichádzame ku kompe. prestáva pršať. Mišo sa na mňa díva a hovorí, že vyzerám ako kačiatko. Zmoknuté kačiatko. Kompliment mu oplatím mokrou pusou. Cítim sa bezpečne, keď sme už skoro doma a Mišo ma drží za ruku.
  • Strečno je nový svet. Tu je len sucho a ticho ako pred búrkou. Oblaky a hromy tomu nasvedčujú. Rozmýšľame, kam ideme. Nakoniec usúdime, že rozdeliť sa pri jednote bude najideálnejšie riešenie. A tak celá mokrá idem dedinou, ľudia sa na mňa dívajú, či som sa bola kúpať vo Váhu alebo či mi už načisto šibe. V topánkach mi škvrčí voda.

Doma zhodnocujem, že tento deň, nech bol akokoľvek nebezpečný, bol plný dobrodružstva, ktorým som si vykompenzovala celé skúškové. A to najhlavnejšie, nebyť Miška, toto by sa nestalo. Presne tak ako povedala Domča: “To sa musel Michal narodiť, aby si sa ty dostala na Starhrad.” Áno, uznávam, je to tak. A aj vďaka nemu nemám už len MTW life ale aj život ako v Skutočnej džungli. A musím povedať, že sa mi to začína páčiť.

Mišo, Michal, Miško, Ďurčo, Michalko, ďakujem.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s