Za jeden deň sa toho dá stihnúť naozaj veľa a v sobotu obzvlášť

 

Poznáte to. Skúšky sú už minulosťou a ani za otca si neviete spomenúť, ako sa volá báseň, ktorá nesie názov po prvom verši (implicit – toto si náhodou ešte pamätám). Hlava je zrazu tak prázdna, až máte pocit, že celé skúškové musíte dáko vykryť a snažíte sa to dobehnúť. Preto beriete všetky ponuky, ktoré sa postavia do cesty. A presne toto sa stalo…

  • Celé doobedie som fičala na Terchovskej muzike, lebo pri nej sa lepšie upratuje. (poj mi ju milá podať, ja už idem mašírovať)
  • Konečne som sa zahrala Age of Mythology a so sklonenými ušami priznávam, že nie som schopná poraziť HARD a s MODERATE tiež nie som veľký kamoš.
  • Zrazu sa ozve Mišo, že sa potrebuje ísť vyžiť, najlepšie do hory. “Ideme na Domašín… na chatu!” Uši už mám celkom v pozore a robím všetko pre to, aby som čo najskôr bola pripravená vyraziť.
  • Je teplo. Ale pre istotu si beriem do ruksaka aj dlhý variant. Ktohovie, čo sa stane.
  • Les je suchý,lístie šuchoce a topánky mám plné bordelu. Nevadí, vypálime. Mišo zrazu zastane. Pozeráme dookola a potom mi ukazuje dva malé srnce ako si letia dole svahom. Asi sa z toho stane tradícia. Po ceste na chatu okolo hradu nájdeš srnce, vidíš srnce alebo srnce bežia proti tebe…
  • Pokračujeme. Zastavujeme čoraz častejšie. Dôvodom sú ďalšie zvery. Srna s mladým, srna bez mladého. Zrazu obaja zastaneme. Ticho. Uši ako satelity. “Čo si počul?” pýtam sa a dúfam, že mi nepovie to, čo nechcem počuť. “Dačo ako medveď, ale mohol to byť aj diviak.” Super, jeden lepší ako druhý. Beriem oboch, najlepšie v takomto poradí. Už mi tŕpne chvost. Snažíme sa s Mišom rozprávať nahlas, sem-tam zaziapeme.
  • Konečne dorazíme na chatu. Tá je nepoškodená, nevykradnutá. Zhruba o pol hodinu sa vydáme na cestu domov. Sme takí zosratí z toľkej zvery, že sa radšej vydáme po prúde rieky. Navečer je predsa len v lese živšie.  Nebo je zatiahnuté, treba to stihnúť skôr, než začne pršať.
  • Minule sme šli domov tiež okolo vody. Celkom fajn cestička. Teraz sme prešli cez cestu a privítalo nás super mega veľké žihľavové pole. “To sa nebude dať.” skonštatujeme po dvoch krokoch. Zatiaľ sa z prázdnej cesty stane diaľnica. Keď sa uvolní, bežíme popri zvodidlách až ku kúsku vyasfaltovanej cesty a prídeme na chodník. Zostávame prekvapení, ako rýchlo dokáže vegetácia vyrásť. Chodník vlastne ani nevidno. Mišo vyťahuje mačetu a ja dlhé nohavice. Tak predsa sa hodia.
  • Striedame sa. cez bujný porast ide prvý on a seká hlava-nehlava, inokedy idem ja, vyzbrojená dlhými nohavicami a snažím sa vyšliapať chodník a uľahčiť mu cestu.
  • Naraz Mišo zastane, vysunie obranne ruku vzad, zastaví ma a počuť už len šuchotanie. Tak čo to bude tentokrát? Prosím, len nie medveď. Je to srna. Veľká, dlhá a rýchla. Zrazu zmizne v húšťave, ktorou sa o chvíľu brodíme aj my. Cestou poznávame kusy šrotu, plechov áut a puklice, ktoré sme už videli. Ideme dobrým smerom a držíme sa chodníka.
  • Rozmýšľam nad tým, že keby tu nebol Mišo, rozrevem sa alebo niečo také. Snaží sa ma chrániť, čo mi veľmi lichotí. Autoritatívne drží mačetu a podáva mi ruku keď treba. Síce na ňom vidím, že už je nervózny, ale snažím sa mu dvihnúť náladu. Ja ani nie som nervózna, len mám čudný pocit a chcem byť rýchlo v Strečne.
  • Prídeme k železničným mostom. Super, už len chvíľku a sme doma. Obaja nahlas uvažujeme, či by nebolo praktickejšie prejsť cez mosty do Nezbudu, ale toto riziko asi podstupovať nebudeme. Počkáme kým celý nákladný vlak vojde do tunela. “Už si niekedy čakala, kým prejde náklaďák, aby si mohla prejsť cez koľajnice?” Toto ma dostalo. Vážení, humor nás neopúšťa ani v týchto situáciách. Potom mi padne hrebienok. Začína pršať a ku kompe je to taká dobrá polhodina.
  • Tmolíme sa cestou. Teda, už ani nevidno, kde je cesta. Niekedy sa musíme vracať pár metrov a hľadať, kade zhruba chodník vedie. Poriadne sa rozpršalo. Mišo už má tak dopŕhlené nohy, že žihľavu ani necíti a momentálne mu dážď príjemne chladí bolestivé miesta. Prosím, nech už sme v Strečne. Zrazu niečo ožiari okolie. Moja prvá myšlienka to prisudzuje autám, ktoré nám hučia nad hlavami. Z omylu ma vyvedie rana hromu ani nie dve sekundy po blesku.”Kurva!” Zakľajem nahlas a pridám do kroku. Už mi nie je všetko jedno. Sme pod stromami, pri vode, to bleskov raj.
  • Fajn, už sa mi hádam dnes nemôže nič stať. Je za mnou lesná zver, dážď, búrka, prales… Pomaly prichádzame ku kompe. prestáva pršať. Mišo sa na mňa díva a hovorí, že vyzerám ako kačiatko. Zmoknuté kačiatko. Kompliment mu oplatím mokrou pusou. Cítim sa bezpečne, keď sme už skoro doma a Mišo ma drží za ruku.
  • Strečno je nový svet. Tu je len sucho a ticho ako pred búrkou. Oblaky a hromy tomu nasvedčujú. Rozmýšľame, kam ideme. Nakoniec usúdime, že rozdeliť sa pri jednote bude najideálnejšie riešenie. A tak celá mokrá idem dedinou, ľudia sa na mňa dívajú, či som sa bola kúpať vo Váhu alebo či mi už načisto šibe. V topánkach mi škvrčí voda.

Doma zhodnocujem, že tento deň, nech bol akokoľvek nebezpečný, bol plný dobrodružstva, ktorým som si vykompenzovala celé skúškové. A to najhlavnejšie, nebyť Miška, toto by sa nestalo. Presne tak ako povedala Domča: “To sa musel Michal narodiť, aby si sa ty dostala na Starhrad.” Áno, uznávam, je to tak. A aj vďaka nemu nemám už len MTW life ale aj život ako v Skutočnej džungli. A musím povedať, že sa mi to začína páčiť.

Mišo, Michal, Miško, Ďurčo, Michalko, ďakujem.

Keď sa ten Janíčko na vojnu bral

Janko: „Odpadla mi šablička, z môjho koňa Šimlička.

 Poď mi ju milá podať, bo ja musím mašírovať.“

A keď mu ju dávala, prežalostne plakala.
          „Čo ťa je milá po mne, ti si doma, ja na vojne.“

Viem ja jeden kopeček, v tem kopečku domeček, ach, joj, domeček.

V tom domečku Anička, čaká z vojni Janíčka, ach, joj, Janíčka.

Anička: „Dolina, dolina, na doline lieska, či príde môj milí, na jeseň od vojska…“

 Ten vojenskí chlebík, veru je neslaní, veď si ho osolí vojaček slzami.

 Janko: „Prečo ste ma vzali k prvej asentírce, či ste nevedeli o mojej frajerce.“

  

 Anička: „Kázala mi mamka orieški oberať.

              A ja som sa dala, a ja som sa dala, za chlapci pozerať.“

Michal: „Pod tím našim okienečkom bistrá voda preteká

   a jako to švárne dievča bistro za mňu pozerá.

   A čobi nie, však som pekní, slobodní som, neženatí šuhaj som,

   keď sa pekne vicifrujem, jak vianoční stromek som.“

Anička: „Príď šuhajko ku mne, poviem ti čo mi je.

              Sama som v posteli, dva bi sa hmesteli.“

Michal: „Dievčatko čije si, potvora pekné si,

              kebi som ťa dostal, zaraz bich ťa bozkal.“

 Aj bi sa vidala, ale neznám ako, za frajerom čekať do roka ďaleko.

 

Anička: „Konope, konope, ktože mi dnes večer na okno zaklope?

               Zaklopal bi Janko, ale je ďaleko, zaklope mi Miško, príde ku mne tíško.“

Michal:  „Keď som išiel k dievčaťu švárnemu, išiel som si poza humna k nemu.

    Cez dedinu bi ma richtár videl, pítal bi sa kde ja v noci idem.“

Anička: „Ach Bože môj, však je tá noc krátka,

   ľen som ľahla, už ma budí matka.“

  Otec kričí: „daj hej žena pokoj, len či letel od nej bieli sokol.“

Matka:  „Sokol, sokol, sokolove peri, bol to šuhaj v ľanovej košeli.“

………..

Michal: „Keď som išiel od svej milej bol už deň, staré baby vimetali spod humien.

              Oni sa ma spitovali, kde som bol a ja som im odpovedať nemohol.“

 

Anička:  „Chodí do nás jeden suhaj švarni, ale mi ho moja mamka bráni.

   Ach mamička, čo mi ho bránite, čo je láska, však vi dobre viete.“

Matka: „Ach dcéruška, ja ti ho zabránim, kúpim trovir, radšej ťa otrovím.

  Uvarím ti zvadlej ruže kvet, ach, dcéruška, ja ťa otrovím hneď. „

Anička: „Hej mamka moja nebráňte mi, hej, ten šuhaj ľúbi sa mi.

               Hej, to je šuhaj jako ruža, hej, toho chcem mať ja za muža.“

Janko: „Keď som išiel z vojny domov cez zelenú lúčku,

  išiel som ja navštíviti moju frajerôčku.

  Išiel som si ju navštíviť, hej ako sa mi máva,

  keď som dávno nebol pri nej, či mi sama spáva.”

              „Hore Belu voda beží, pri mej milej ktosi leží.

              Leží, leží, bodaj zaspal, čo bi ho ja pri nej dostal.“

 „Zabijem kehosi alebo mňa ktosi, lebo sa mi ktosi ku frajerke nosí!

 Dajže jemu strachu, keď sa najem hrachu, a hneď ho zastrelím bez pušného   prachu!“

Chodela Anička smutná po háji, videla Janíčka na vranem koni

Anička: „Kde si sa tu Janko vzal, čos ma verne miloval

   a pre ľudské reči si ma zanehal.

Janko: „Ja som ťa nenechal pre ľudské reči, ale ťa nehali tvé čierne oči.

              Ja som sa na to díval, keď ťa druhí obímal,

              vtedi našej láske koniec ubíval.“

*****

Bežala líška po poli,

za ňou Janíčko pomali.

Strelil na líšku, trafil Aničku,

tam ona leží na vŕšku.

Tam ona leží zabitá,

rozmarínom je prikritá.

Očká ma čierne, líčka červenie,

hlavička jej je rozbitá.

Z bielej ruže odpadol kvet,

ja musím zanehať tento svet.

Otca mamičku, brata sestričku,

aj teba drahí Janíčku.

..

 IMG_20151006_203746

Do neba – pre Teba

Zostalo ticho.

Ticho iné od toho, ktoré som cítila minulé dni. Toto ticho hovorí, že už neprídeš. Už nebude voňať nedeľný obed a v piatok ti nepôjdeme kúpiť čerstvý chlieb. Vedia to aj hodiny v tvojej kuchyni. Zastavujú, spomaľujú, až úplne zastavia. Ešte pred mesiacom by si povedala, aby sme v nich vymenili baterky.

Vieš, že aj ty si bola ako hodinky? Presne si vedela, kedy ísť pozrieť sliepky, o koľkej idú Nákupné maniačky, a kedy sa modliť ruženec. Vedela si, kedy otvorím dvere a prídem ťa objať, keď prídem z vlaku. Vedela si, kedy meškal, a kedy Janko zaspal do školy. Pamätám si, ako keby to bolo včera. Budievala si nás o šiestej ráno do zimnej, zasneženej krajiny. “Chytro sa obleč, to musíš ako vojak!” súrila si nás. Kým sme dobojovali s pásmi na pančuchách, na stole nás už čakala krupicová kaša a sladučké teplé mlieko. Poctivo si nás zababušila a vyprevádzala do školy. Od tej doby moje prvé kroky smerovali zo školy priamo k tebe. Deň čo deň, rok čo rok…  Ten posledný si sa mi smiala, či ma už v tej škole nechcú, keď som nečakane radšej prišla domov, ako sedela na prednáškach.

Chýbaš tu. Vidím a cítim ťa na každom kroku. A nie len ja…  Ruženec na stole, plná schránka ktorú si vyberala, modro-biele obliečky a vôňa prádla, kvetované taniere, recept na bublaninu a zemiaky v záhrade, ktoré sú toho roku krásne. No najviac práve v tichu a v tom prázdne, ktoré tu je.

Keby som mohla, vrátila by som čas a vymenila hodinám baterky skôr, než začali spomaľovať. Potešila by som ťa správami zo školy. Janko mal pekné vysvedčenie a mne posledná skúška dopadla tiež dobre. Strávila by som u teba ešte jednu noc a naučila sa variť tvoju fazuľu s kapustou alebo zemky pokyslo. Ale teraz, teraz už musím žiť len s tým, čo si ma stihla naučiť. Nemusíš sa trápiť. Moje smutné kroky aj naďalej budú smerovať k Tebe, k Vám. Veď to nemám ďaleko.

Už viem, že si pri starkom a on ti tíško spieva do uška…   …Ústa dívky Dáši.

photo

MHD-storry

Viete, časom si zvyknete na všeličo. Na rozpadnutý intrák, na nedostatok stravy a v konečnom dôsledku aj na cestovnie.

Priznám sa, že potrebné trasy už ovládam, no niekedy mám problém zvládnuť ten dav ľudí. Tie autobusy sú niekedy také plné, že sa človek nemusí ani držať, lebo má istou, že nespadne.

Keďže je tam toľko ľudí, podozvedáte sa skvelé historky. Zo života, z mladosti…   proste čo len chcete. Stačí dávať pozor.

Raz som stála na zastávke a čakala na príchod toho preplneného auutobusu. Pri mne stáli dvaja chalani a rozprávali sa, ako pôjdu domov. “Ideš 34-kou?” pýta sa jeden druhého. Ten mu pohotovo odvrkne. “Ak bude plný, pôjdem 1-kou. Čo som ja netopier, aby som sa na madle držal?”

Samozrejme, že mi miklo kútikmi a po príchode autobosu som si to mohla prakticky vyskúšať. Z cestovania na netopiera poriadne bolia ruky, preto radšej preferujem volné sedadlá alebo sa prichytím dákej tyče, či operadla.

V autobuse natrafíte na rôzych ľudí. Ja som mala tú česť, byť svedkom niekoľkých rozhovorov. Minule som si vypočula dvoch pánov, čo ohovárajú vysokoškolákov. Viete, tí postarší páni typu STARÁ ŠKOLA. “Veď tí dnešní študenti. Oni sa nevedia učiť. Všetko na internete. Nie ako my. Poctivo pri knihách sme všetko hľadali.” Zamyslela som sa. Ale počkať! Na internete som nič z toho, čo som potrebovala nenašla, (až na pár vecí). Veď celý semester za knihami sedím, cítim sa ako Hermióna a on takto. Druhý pán to trošku zachránil. “Ale majú to aj oni ťažké. Syn aj dcéra študujú, už si robia doktorát a nemajú to ľahké. A keď som ja chodil do školy, som sa išiel posrať. Vážne. Cez skúškové ma tak preháňalo, no som sa dosral. Mali sme kvantovú fyziku. To bolo také ťažké, že ani ten, čo prednášal, nemal o tom šajnu.” môj záver z tohto rozhovoru: “každá doba využíva to, čo ponúka!”

Dnes sa mi prihovorila staršia paní, s vráskavou, zosušenou tvárou. Išla na cievne a rozprávala o tom, ako chcela doma porozbíjať všetky zrkadlá. Nevie, prečo je taká vráskavá, že sa na seba niekedy nechce dívať. Ale podľa mňa, je to výsledok jej života. Spomínala ako počas štúdia hrala na husle, ako učila fyziku a chémiu. Hovorí sa, že vrásky si treba zaslúžiť. Ak je to tak, v tom prípade tá paní je zlatý človek. Ako tak spomínala, nezabudla dodať, že každý jeden ďeň si treba užiť naplno. Tá veta znie ako statusové klišé, ale v jej podaní to malo úplne inú výpovednú hodnotu. Podloženú skúsenosťami, rokmi a možno premrhanými šancami. Keď som vystupovala, zažela pokojné sviatky a úspešné štúdium. Milá paní.

Takže choďte, cestujte (aj ako čierni pasažiéri) a užívajte každý jeden deň, až si tie vrásky zaslúžite…

Váš čierny pasažier, Malčiči

Štart

Šťastnou náhodou som sa ocitla v Banskej Bystrici.  Hrdo nosím status študenta a užívam si to. Na výške je fajn to, že sa nedá chodiť poza školu. Dobrovoľnosť je v tomto zmysle voľnosťou. To sa mi páči.

Týždne utekajú jedna radosť, polka semestra je za nami. Prvé dni mi ale dali zabrať.  Ja, dievča z dediny, ocitnem sa v cudzom meste a som nútená chodiť MHD-čkou. Samozrejme, že som sa stratila. Hneď v prvý deň školy- veď prečo nie? Postupom času som sa naučila kde sa nabíjajú kartičky na autobus, kde je pohotovost a kde sa vyrábajú kľúče. Čo viac mi treba?

Čo sa ešte školy týka, slovenčina je trochu tažšia, než som si predstavovala, ale dala som si záväzok, že keď som sa na to dala, tak to dobojujem. Inými slovami, čo som si navarila, to si aj zjem.

Varievam si raz za čas, keďže mám skvelý rozvrh a nestíham obedy. Nebude mi to vadiť, pokiaľ sa mi zmenší objem žalúdka.

Pred nástupom do školy som sa pokladala za bezdomovca. Nedali mi intrák. Bývanie bol veľký otáznik, no čoskoro som sa nasťahoala do rozpadávajúceho sa stredoškolského internátu, kde internet ide iba keď sú všetci v škole. Chodby smrdia a upratovačky sa rozčuľujú, že tu myši podochli. Nad tým sa už len pousmejem. Teplice boli hotel s piatimi hviezdičkami, ale toto je niečo nové. Je to výzva naučiť sa žiť v bojových podmienkach. Výzvu prijímam, veď čo iné mi ostáva?

Vaša odhodlaná Malčiči

 

Bozk Sherlocka a Molly

kolacik

Čo sa nikdy nestalo, má chuť tohto dezertu.

Budeme potrebovať:

Linecké cesto

150 g masla

230 g múky

70 g práškového cukru

1 vajíčko

citrónová kôra

1 balíček vanilkového cukru

Cesto vymiešame, naplníme ním formičky a upečieme.

Krém

1 zlatý klas

100 g masla

vanilkový cukor

malá šálka cukru

Puding uvaríme na husto, necháme vychladnúť. Maslo vymiešame s cukrom a po lyžiciach pridávame vychladený puding. Plníme ním košíčky.

Poleva

1 nektarínka

2 lyžice čučoriedkového džemu

2 lyžice jahodového/ malinového/ slivkového džemu

Nektarínku nakrájame na malé kúsky, pomiešame s džemom a varíme, kým sa poleva zredukuje.

Polejeme košíčky a ozdobíme lístkami medovky.

Sladkú chuť!

 

 

oporepor

 

 

Sexy math

 

oporepor

Nikto nemá rád slovné úlohy z matiky. Napríklad tie o robotníkoch a natieraní stien.

 

nepriama_umera

Alebo tie o čerpadlách v bazénoch.

Za aký čas sa napustí bazén, ak ho napúšťajú súčasne tri čerpadlá?

 

Priama úmera mi celkom ide, ale nepriama je veľmi zákerná. Až po dlhom prepisovaní s poklopkávaním nôh je úloha  vyriešená.

 

Plavecký bazén sa napustí jedným čerpadlom za tri hodiny, troma za hodinu.

 

Jasné.

Matiku som  mala pred dvoma mesiacmi posledný krát. Na výške ju už potrebovať nebudem. Lenže, čo ak všetko v živote obsahuje určitú nepriamu úmeru?

 

 

oporepor