MHD-storry

Viete, časom si zvyknete na všeličo. Na rozpadnutý intrák, na nedostatok stravy a v konečnom dôsledku aj na cestovnie.

Priznám sa, že potrebné trasy už ovládam, no niekedy mám problém zvládnuť ten dav ľudí. Tie autobusy sú niekedy také plné, že sa človek nemusí ani držať, lebo má istou, že nespadne.

Keďže je tam toľko ľudí, podozvedáte sa skvelé historky. Zo života, z mladosti…   proste čo len chcete. Stačí dávať pozor.

Raz som stála na zastávke a čakala na príchod toho preplneného auutobusu. Pri mne stáli dvaja chalani a rozprávali sa, ako pôjdu domov. “Ideš 34-kou?” pýta sa jeden druhého. Ten mu pohotovo odvrkne. “Ak bude plný, pôjdem 1-kou. Čo som ja netopier, aby som sa na madle držal?”

Samozrejme, že mi miklo kútikmi a po príchode autobosu som si to mohla prakticky vyskúšať. Z cestovania na netopiera poriadne bolia ruky, preto radšej preferujem volné sedadlá alebo sa prichytím dákej tyče, či operadla.

V autobuse natrafíte na rôzych ľudí. Ja som mala tú česť, byť svedkom niekoľkých rozhovorov. Minule som si vypočula dvoch pánov, čo ohovárajú vysokoškolákov. Viete, tí postarší páni typu STARÁ ŠKOLA. “Veď tí dnešní študenti. Oni sa nevedia učiť. Všetko na internete. Nie ako my. Poctivo pri knihách sme všetko hľadali.” Zamyslela som sa. Ale počkať! Na internete som nič z toho, čo som potrebovala nenašla, (až na pár vecí). Veď celý semester za knihami sedím, cítim sa ako Hermióna a on takto. Druhý pán to trošku zachránil. “Ale majú to aj oni ťažké. Syn aj dcéra študujú, už si robia doktorát a nemajú to ľahké. A keď som ja chodil do školy, som sa išiel posrať. Vážne. Cez skúškové ma tak preháňalo, no som sa dosral. Mali sme kvantovú fyziku. To bolo také ťažké, že ani ten, čo prednášal, nemal o tom šajnu.” môj záver z tohto rozhovoru: “každá doba využíva to, čo ponúka!”

Dnes sa mi prihovorila staršia paní, s vráskavou, zosušenou tvárou. Išla na cievne a rozprávala o tom, ako chcela doma porozbíjať všetky zrkadlá. Nevie, prečo je taká vráskavá, že sa na seba niekedy nechce dívať. Ale podľa mňa, je to výsledok jej života. Spomínala ako počas štúdia hrala na husle, ako učila fyziku a chémiu. Hovorí sa, že vrásky si treba zaslúžiť. Ak je to tak, v tom prípade tá paní je zlatý človek. Ako tak spomínala, nezabudla dodať, že každý jeden ďeň si treba užiť naplno. Tá veta znie ako statusové klišé, ale v jej podaní to malo úplne inú výpovednú hodnotu. Podloženú skúsenosťami, rokmi a možno premrhanými šancami. Keď som vystupovala, zažela pokojné sviatky a úspešné štúdium. Milá paní.

Takže choďte, cestujte (aj ako čierni pasažiéri) a užívajte každý jeden deň, až si tie vrásky zaslúžite…

Váš čierny pasažier, Malčiči

Štart

Šťastnou náhodou som sa ocitla v Banskej Bystrici.  Hrdo nosím status študenta a užívam si to. Na výške je fajn to, že sa nedá chodiť poza školu. Dobrovoľnosť je v tomto zmysle voľnosťou. To sa mi páči.

Týždne utekajú jedna radosť, polka semestra je za nami. Prvé dni mi ale dali zabrať.  Ja, dievča z dediny, ocitnem sa v cudzom meste a som nútená chodiť MHD-čkou. Samozrejme, že som sa stratila. Hneď v prvý deň školy- veď prečo nie? Postupom času som sa naučila kde sa nabíjajú kartičky na autobus, kde je pohotovost a kde sa vyrábajú kľúče. Čo viac mi treba?

Čo sa ešte školy týka, slovenčina je trochu tažšia, než som si predstavovala, ale dala som si záväzok, že keď som sa na to dala, tak to dobojujem. Inými slovami, čo som si navarila, to si aj zjem.

Varievam si raz za čas, keďže mám skvelý rozvrh a nestíham obedy. Nebude mi to vadiť, pokiaľ sa mi zmenší objem žalúdka.

Pred nástupom do školy som sa pokladala za bezdomovca. Nedali mi intrák. Bývanie bol veľký otáznik, no čoskoro som sa nasťahoala do rozpadávajúceho sa stredoškolského internátu, kde internet ide iba keď sú všetci v škole. Chodby smrdia a upratovačky sa rozčuľujú, že tu myši podochli. Nad tým sa už len pousmejem. Teplice boli hotel s piatimi hviezdičkami, ale toto je niečo nové. Je to výzva naučiť sa žiť v bojových podmienkach. Výzvu prijímam, veď čo iné mi ostáva?

Vaša odhodlaná Malčiči