5 pekelných paganinských variácií, u ktorých ti stuhne krv

addtext_com_MDQzMzM2NDIwMTY

Ježibábeľ Paganini.

Hey, si dobrý komponista? Ak nemáš istotu, vždy môžeš vystaviť svoje remeslo dve storočia trvajúcej #paganinichallenge . Ide o tému Caprice No 24 od Niccola Paganiniho, chytľavú, rovnomernú, hravú.

V tomto nenáročnom sprievodcovi dejinami variácií slávnej paganinskej témy nájdeš absolútne fiktívne, aj keď k skutočným okolnostiam vzniku skladieb viazané komentáre autorov na spôsob Twitteru a nahrávky z youtube (preferované sú také, ktoré majú pohyblivú partitúru). Čítaj, počúvaj a zaži.

Originál: Paganini 1809

Prvý oficiálny manuscript cyklu dvadsiatich štyroch kapríč je podpísaný rokom 1817. Avšak,  caprices boli skomponované už počas Paganiniho pobytu u napoleonského dvora v rokoch 1801-9. Tu sa Paganini zoznámil s novým typom harmonickej modulácie huslistu Pietra Locatelliho.  Jedným z výsledkov bolo i dvadsiate štvrté caprice – prostá téma s jedenástimi variáciami plnými nových husľových techník. Ježibábeľ Niccolo vtedy nemohol tušiť, že ide iba o počiatok veľkých vecí.

caprice24-1

paganini-24

Rukopis caprice 24. Nevadí. Vypečieme. (Zkradnuté z imslp)

Čuj slovo diabla huslí:

1. Liszt 1838

V roku 1831 Paganiniho počul hrať Franz Liszt v Paris Opéra. Bol z neho hotový. A to konkrétne dva týždne, cítiac sa ako posadnutý (podľa listu študentovi Pierre Wolffovi). V roku 1838, ešte za Paganiniho života, sa Liszt, okrem iných výtvorov z Paganiniho  dielne, chopil i dvadsiateho štvrtého caprice.

paganini24-2

Etudes d’execution transcendante d’apres Paganini boli revidované roku 1851. Táto verzia sa v súčasnosti hráva najčastejšie. Olízni si to:

Už nejaký čas predtým, konkrétne v roku 1832, sa transkripciám Paganiniho venoval Schumann. Prepísal pár capricií, ale tému 24. kusu nepoužil.

caprice24-3

2. Brahms 1863

  Johannes Brahms, majster variácií, harmonicky nasledujúc Lisztov prístup, ako prvý vyvinul úplne originálne variácie na Paganiniho tému roku 1863.  Podľa Clary Schumannovej šlo o “ježibabovské variácie” pre ich technickú zložitosť.

capriccio-24-4

Zjedz oba diely:

3. Szymanowski 1918

  Začiatkom roku 1918, dávno po odznení romantických nálad v Európe, sa do hry zapája Karol Szymanowski. Na tomto príklade je možné vidieť, že harmónia mení všetko.

caprice-24-5

Vyskúšaj tradičné cestoviny s novou omáčkou:

4. Rachmaninov 1934

  O dekádu neskôr sa (medzi inými marginálnymi kompozíciami odvodenými z kapriča) pridáva Sergej Rachmaninov s Rapsódiou pre klavír a orchester Op. 43. Tému caprice poznal dôkladne, sám hrával Brahmsovu a Lisztovu verziu. Rapsódia bola dokončená v auguste roku 1934 v jeho švajčiarskom bydle “Villa Senar”.

caprice24-6

Áno, chceš!

5. Lutosławski 1941

Progresívne Variácie na Paganiniho tému pre dva klavíre od Witolda Lutoslawského, v mnohých ohľadoch nasledovníka Karola Szymanowského, sa objavujú vo Varšave roku 1941. Počas tohto vojnového obdobia sa Lutoslawski utiahol do kabaretnej skupiny a s kolegom-skladateľom Andrzejom Panufnikom hrával klavírne duá vo varšavských kaviarňach. Chlapci spoločne vystrájali s dielami mnohých klasikov (200 kusov aranžovanej hudby!), ale iba paganinské variácie prežili vojnové časy. V roku 1978 vznikla verzia pre klavír a orchester s menej jasne definovaným dialógom medzi dvoma sekciami, ale s „nečakanými farbami a rozličnými textúrami“ (Stephen Hough).

caprice24-7

Wow, aká úžasná cesta!

Príbeh paganinských variácii pokračuje ďalej, ale nateraz sa zastavíme tu. Lutoslawskeho odvážny kus predstavuje úchvatné zavŕšenie storočia a pol trvajúcej a pokračujúcej paganinskej výzvy.

Je celkom symbolické, že Paganini venoval svoje caprices „všetkým umelcom“. Akoby mohol tušiť, koľko skladateľov rôznych škôl a naturelov si požičia jeho tematický materiál.

Neskôr, medzi rokmi 1932- 1840 sa v jednej verzii rukopisu caprices, pravdepodobne pripravovaného na vydanie, sa objavilo určité venovanie- každé caprice jednému umelcovi (napr. č. 7 Lisztovi ). Posledné, dvadsiate štvrté caprice nesie venovanie “Nicolò Paganini, sepolto pur troppo” (mne, bohužiaľ pochovanému).

Niccolo Paganini zomrel 27. mája 1840. Jeho caprice č. 24 naďalej žije toľko životov, koľko je skladateľov, ktorí ho preniesli do svetov svojich vlastných imaginácií.

_______

Citované zdroje:

http://www.theguardian.com/music/2013/jul/05/how-paganini-became-pop

https://scholarship.rice.edu/bitstream/handle/1911/70520/ZhouW.pdf?sequence=1

http://www.gutenberg.org/files/39571/39571-h/39571-h.htm#Page_73

a rôzne wikipédie

Zdroj hnusnej klebety o Paganinim: http://www.guitarramagazine.com/nicocolopaganini

Franz Liszt píše o živote svojho kamoša …a nedopadne to, ako by ste čakali.

addtext_com_MDA1MDU5NjcyNDM

Poľské slovo mnohých významov v zásade znamená horkosladkú melanchóliu. Podľa Liszta, žal zafarbuje každú Chopinovu skladbu.

Umrel 17. októbra roku 1849 o druhej v noci. Fryderik Chopin. Skladateľ, Poliak, tichý a zľahka mizantropický muž. Človek, ktorý bol vyhnaný z domoviny a stal sa metropolitom.

V tomto období jeho kolega a bro Franz Liszt komponoval mnohé zo svojich populárnych kusov. Ešte v lete pred Chopinovou smrťou dokončil poému Tasso: Lamento e Trionfo. Pre Liszta, na vrchole tvorivej energie, bola smrť priateľa veľkou ranou. Cítil povinnosť vyjadriť sa k jeho osobnému a skladateľskému odkazu. Monografiu s názvom Fr Chopin vydal roku 1952 v Paríži.

mid_fr-chopin-oh6-13583a5

Obálka monografie s alternatívnym názvom.

Geniálny aký je, Liszt rozložil svoje rozprávanie do nezvyčajne zvolených a zoradených kapitol. Vo svojej príznačnej vrúcnosti odskakuje od hlavnej línie rozprávania a pridáva siahodlhé poznámky pod čiarou, v ktorej uvádza takú a onakú báseň najprv v originále a potom s prekladom, tu sa zamýšľa nad nejakým obrazom, tam nad tou a onou ženou.

Pre poriadok: Franz Liszt je skvelý a táto monografia o nič menej. Hoci nám môže jeho jazyk pripadať precukrovaný, skúsme sa sústrediť na to, čo sa nám snaží povedať. Pretože to myslí naozaj. Pre Franza Liszta nebolo nič dôležitejšie ako jeho priatelia. Osobný vzťah k Chopinovi v monografii silne prevažuje nad faktickými popismi.

Ak sa budem v nasledujúcich riadkoch nebodaj zabávať na jeho myšlienkach, tak to bude myslené v dobrom. Lisztova knižka o Chopinovi je užitočná vec pre hudobníka i kohokoľvek, kto sa nebojí temných, dlhých súvetí, vzrušených zvolaní a z každej vety prekypujúcej vášne k životu.

1. Mazurky a mačičky

addtext_com_MDEyMzQyMjU3ODA

Suprise- suprise, Franz Liszt miluje ženy. Že to bude vyskakovať z každej kapitoly o Chopinovi, sa až tak úplne predvídať nedalo. Nevadí, sme v devätnástom storočí. Nasledujúca časť patrí do kapitoly Mazurky:

Jedno poľské príslovie vystihuje vlastnosti dokonale ženy lepšie, než by tak učinili celé zväzky popisov a úvah: „Vyniká v tanci i modlitbách!“ Nie je možné lepšie pochváliť ženu alebo dievča než týmito ich slovami: „Do tanca i do ruženca“ (I do tańca i do róžańca) Nenájdeme lepších slov chvály, pretože Poliak je narodený, kolísaný a vychovaný medzi ženami, o ktorých ťažko povedať, či sú krásnejšie, keď sú roztomilé, alebo či sú roztomilejšie, keď krásou nevynikajú.

Wut, Liszt? Vlastne, už niekde predtým v texte došlo k vyjadreniu, že i, alebo práve nepekné ženy môžu vyvolať v Poliakoch vriacu vášeň. Nie je pre mňa celkom vystopovateľné, čo presne si pod touto „nekrásou“ Liszt predstavuje. Zrejme akúsi mystickú inakosť, k akej inklinujú romanticko- titanistickí chalani. V kapitole „Lélia“ sa Liszt zase nadchýňa George Sandovou a častuje jej tvár prívlastkom „mužná, zdravá“ (brr). 

Tak či onak, Liszt svoje rozhodnutie venovať tak veľkú časť textu Poľkám patrične odôvodňuje: city národa predsa vyjadrujú básnici a ženy. Kto iný!

2. Dobrá a zlá

addtext_com_MDE1MzIyMjU4ODA

Istá  Lola Montez namotala Franza Liszta v Drážďanoch. Ich hang out netrval dlho. Lola bola totiž napajedená, keď videla, že Liszt sa na párty stával stredom pozornosti namiesto nej. Aby bola zaujímavá, postavila sa na stôl a tancovala medzi taniermi. Do lona vojvodu rozliala consommé, prosímpekne.

Liszt bol znechutený. Zamkol ju v jej izbe, keď spala, a utiekol. Nechal jej dokonca odškodné za nábytok, o ktorom vedel, že ho rozbúcha, keď sa preberie.

Mám pochybnosti, či je táto verzia historky vierohodná. Každopádne, Liszt, ako sám deklaroval pri opise Poliek, chcel od žien nielen hotness, ale aj anjelský spirit.

Že to všetko dokopy moc nejde, sa zrejme pokúša formulovať v tejto dlhej vete:

Aký div teda, ak prvé zvyky prichádzajúce z toho tak noblesného sveta, dávali Chopinovi veriť, že sociálne ohľady, ktoré pod rovnakou maskou skrývali celkom odlišné rysy charakterové, slúžili iba k utajovaniu, utlmeniu vášní, k zmierneniu tvrdosti, ktorá ich znetvorovala, k potlačeniu realistických výrazov, ktoré ich znižovali, nehanebnosti, ktoré ich činili sprostými, naznačujúc tak milujúcim úplnú nemožnosť zlúčenia všetkých cností, ktoré poznanie zla vynesie na denné svetlo všetkým tým, ktorí zabúdajú na svoju vlastnú existenciu pri rozhovore o tom, ktorého milujú, to všetko naznačuje nemožnosť realizácie „Evy nevinnej a hriešnej, neskúsenej i všetko poznajúcej, panny i milenky zároveň.“

Ok. V pravde, nemám šajnu, čo týmto chce Liszt povedať. Tipujem, že človek môže jedine byť buď dobrý alebo zlý, alebo tak nejak. Dôležité je, že sa tu Liszt vzdáva utopického sna o panenskej plus skúsenej buchte v jednom balíku. Nie je to predsa žiadny Majk Spirit. Liszta stále žerieme a pokračujeme v čítaní.

3. Len pre drsné čajky

addtext_com_MTY0MDM4NDk3ODA

(Poľka) vedela si rady v každej situácii. Bola pod právnou ochranou ako slabšie pohlavie (ktoré sa však za rôznych okolností životných stáva pohlavím silnejším)…

 Presne tak, Liszt bol protofeminista. Zbožňoval ženy ako o čosi morálne bezúhonnejšie bytosti (spolu s deťmi a kňazmi) a všetky jeho frajerky boli plne emancipované. Tu je dobré spomenúť si na motív Margarétky vo Faustovskej symfónii, ktorý ostane po zásahu Mefista nezmenený, pretože jej čistota ho celkom odzbrojí. Finále symfónie so zborom  podľa Goetheho “das Ewigweiblichezieht uns hinan.” (“čo je večne ženské, ťahá nás vyššie.”) hovorí za všetko.

4. O genialite

addtext_com_MDE1MzA5NjUxODU

Liszt sa takto vyjadril k fenoménu geniality po Paganiniho smrti: „Práve tak ako urodzenosť, aj geniálnosť zaväzuje.“ Tu, pri rozprave o Chopinovi sa opravuje: Viac ako urodzenosť zaväzuje geniálnosť.“ Pri popise jeho geniality si ďalej prepožičiava slová básnikov Tassa: „Veľa túži, málo dúfa, nič nežiada“ a Manzoniho: „Génius je hmatateľný dôkaz božstva“ .Tieto charakteristiky korunuje vlastnou myšlienkou: Chopin propagoval heslo umenie pre umenie, akoby hovoril dobro pre dobro.“

6. Smrť

Chopin_death_mask_(collection_of_Jack_Gibbons)

Chopinova posmrtná maska, vyhotovená po poslednej noci. (Zkradnuté z Wiki)

Nepokojný spánok trval až do 17. októbra 1849. Okolo druhej hodiny začala agónia, studený pot mu vyvstal na čele, po kratučkom uspokojení sa spýtal znovu sotva počuteľným hlasom: „Kto to je u mňa?“ Sklonil hlavu, aby pobozkal Gutmannovu ruku, ktorá ho pridržovala, vkládajúc tak dušu do posledného svedectva priateľstva a vďačnosti. Zomrel, ako žil- v láske!“

Well done, Liszt. Pre momenty ako táto je zvláštny životopis klenotným svedectvom o Chopinovi. Rovnako napríklad príhoda na Malorke v  kláštore vo Valldemosss počas búrky. Chorého Chopina uchvátila vidina, že George a jej syn, ktorí odbehli a vrátili sa počas dažďa, sú mŕtvi. Zo zážitku malo vzísť prelúdium “Dažďové kvapky”.

Celá knižka je proste nádherná. Je to Liszt taký, aký je, a Chopin taký, aký je. Nie tak, ako ich vidia historici hudby, ale tak, ako sa videli oni sami.

(Poznámka: Gutmann bol Chopinov žiak)

540px-Chopi_f.op028.015.m0001-0004.svg

Začiatok prelúdia č. 15 “Dažďové kvapky”. (Zkradnuté z wiki)

6. Viera a pochybnosti

addtext_com_MDIyNzU5Njg0NzU

Mefisto a Faust- myšlienkové polarity, medzi ktorými Liszt neustále zvažoval.

Na záver, ak vládzete,  Lisztova kadenčná pasáž o umeleckom poslaní:

My všetci, ktorí z milosti božej máme tu česť byť umelcami, vyvolencami prírody a večného Krásna, my všetci, ktorí sme sa nimi stali, či už vlastnou poctivou prácou alebo sme sa nimi narodili, my všetci, ktorých ruka ožíva mramor a bronz, alebo vládne štetcu, píše stránky budúcim alebo ich ruka vládne orchestru, alebo ich ruka drží kružidlo Uranie ňou zapožičané, či rydlo Melpomény v krvi zmáčané, alebo snáď zvitok básní Polyhymnie slzami skropený, či ruka, ktorej sama Klio zapožičala lýru, ktorej struny tvoria spravodlivosť a pravda, my všetci sa naučme od toho, ktorého sme stratili, odvrhnúť od seba všetko to, čo nie je posvätené umením, snažme sa napnúť všetky svoje sily k tomu, aby naša práca zanechala pre nás hlbší stopy než aké zostavuje ľahký a povrchný život! Odmietajme tiež všetko, čo nie je hodné umenia, zvlášť za našich smutných časov, kedy vládne prospechárstvo a korupcia, všetko, čo nemá trvalé hodnoty, aby sme mohli zase uzrieť umenie v plnej jeho kráse!

Patetické, myslíte? Hocikto, a menej vzdelaný a úchvatný než Liszt, by to dokázal napísať jednoduchšie. Lenže Liszta nikdy nezaujímala úspornosť. Ostatne, ktorého skladateľa by zaujímala? (teraz nehovorím o forme, ale o výraze).

Jedna moja spolužiačka na klavírnej triede č. 207 žilinskej konzervy v akomsi rozhovore spochybnila estetiku Lisztovovej sonáty h mol takouto otázkou: „Prečo to spraviť tak dlho a zložito, keď sa to dá povedať jednoducho- Boh je láska!?“

No, sonáta h mol nie je celkom o Bohu. Je o procese myslenia, o myslení v čase. Lisztovi nestačí „Boh je láska“. Chvíľu tomu verí, ale vzápätí čerí vodu a pýta sa „prečo je potom všetko tak v prdeli?”. Počas sonáty dochádza k postupnému vsakovaniu obidvoch postojov jedného do druhého, až z toho vznikne niečo nečakané. Ale trik je v tom, že je to jediná možnosť.

Liszt je proste big deal a podľa mňa sa vtipne pohral ešte aj s názvom životopisu Fr Chopin. Obaja skladatelia sú Fr, sú akoby jedným, ich pôvod a určenie vychádza z toho istého zdroja. Fryderyk a Franz majú kľúče od kráľovstva, a my môžeme prejsť oboma dvermi.

addtext_com_MDI0OTQyNjg3MDM

Poznámka: Storka o Lole Montez opísaná podľa stránky http://www.abacom.com/~jkrause/montez.html

Prehliadka niektorých podôb talianskych neum

Italy_map

Severotalianske neumy:

O_admirabile_veneris_idolum O_admirabile_veneris_idolum

– O Roma nobilis, 10. storočie (staršia podoba severotalianskej neumy)

B29music1web

– Zbor pre omšu na sviatok svätého Vavrinca. Pravdepodobne benediktínsky pôvod, 11.-12. storočie

Bologna

bologna-neuma

– Bologna

nota12

– Nonantola

nota11

– Miláno


Stredotalianske neumy

madrig25

-Pistola, 11.-12. storočie


Juhotalianske neumy

jojo

– Benevetské neumy na červenej linke. Monte cassino, druhá polovica 12. storočia

nota10

– benevetské neumy s linkou


Krátko a dôverne o dazijskej notácii

 

enchiriadis2

Anonymný (podľa starších, prekonaných presvedčení je autorom Hucbald)  hudobný spis Musica enchiriadis z 9.storočia čiastočne pojednáva o polyfónii a zachováva jeden unikátny typ notácie, ktorý obsahuje pesnú intervalovú výšku a paralené vedenie dvoch hlasov na linkách. Scolica enchiriadis je doplňujúci komentár, ktorý skôr ako z umeleckej praxe pravdepodobne vychádza zo svojho vlastného teoretického základu.

Dazijská notácia pozostáva z tetrachordiálnej stavby. Prvý, druhý a štvrtý tón tetrachordu predstavuje jeden staroveký znak, rozlične rotovaný a obmenený, kým tretí tón tetrachordu je zobrazený inými znakmi, čo určuje poltónové alebo celotónové vzťahy.

madrig19Prvý tón- protus (archocs). Druhý tón- deuterus. Tretí tón- tritus (poltónový vzťah). Štvrtý tón- tetrardus.

Tu je prvá moderná interpretácia:

madrig17

 

Z uvedeného príkladu vyplýva, že dázijská notácia je ťažkopádna a mätúca, a pretože v zápise neumožňuje čistú oktávu súzvuku na treťom tóne každého tetrachordu, musí niektorý tón alterovať, čo ale zápis nedokáže rozlíšiť.

daseian4Podľa Richarda Holladaya (₁977) systém nebol celkom pochopený. To dokazuje interpretácia základnej formuly od Hermannusa Contractusa, ktorá vysvetľuje opakovanie striedania poltónov a celých tónov v každom tetrachorde rovnako, tak ako aj prvá interpretácia, ale u všetkých uvádza rovnakú skupinu tónov:

madrig18

Novšie interpretácie inak ponímajú celotónové a poltónové vzťahy, resp. ignorujú predpis poltónu medzi tretím a štvrtým tónom tetrachordu. To umožňujeradu využívajúcu všade čisté oktávy, kvarty a kvinty bez alterácie:

notation4notation5

 

Je teda otázne, prečo bol tento vzácny systém zabudnutý a vystriedaný neumovou, adiastematickou notáciou.  Podľa novších výkladov doboví teoretici nepochopili ohromnosť svojho vynálezu, a keď bol ich študent oboznámený s s dazijskou notáciou, ďalej požíval znaky bez linajok. Tie boli nahradené slovami, čo muselo byť veľmi mätúce.

Nasleduje ukážka z Musica enchiriadis, Rex Caeli Domine:

madrig20

 

 

Citované zdroje:

 

http://musicofyesterday.com/historical-music-theory/expanded-history-musical-notation-part-2/

Richard L. Holladay: The Musica enchiriadis and schola enchiriadis: A translation and commentary