Sviatky u Blbých Vrkočov

Vianoce v našich končinách prebehli potichu a v poriadku. Medzi darčekmi sa vyskytli tzv. Babylonské rybky, v nami zdieľanej mytológii (long story) dôležité veci – nikto doteraz nevedel, čo to je, až kým Malka neuzákonila, že ide o pepermintové cukríky.

Verč mi venovala svoju šálu z Budapešti, aby mohla pár dní po Štedrom dni beztrestne odísť do Brna. Nebol to darček, ale prostý sponzoring môjho bytia, akého sa mi občas dostáva. Ona naopak obdržala moju blúzku z Orsay. Fair enough.

 

 

Teším sa, že z darčeka pre máti, plechovej dózy s čiernym čajom, sa stal dominantný objekt nekompromisne červeného kuchynského stola. Máti ale treba pripomínať, aby čaj nedegustovala podvečer, lebo potom vždy ponocuje.

 


 

Ďalšia z maličkostí, ktorá zvláštne poteší, je farebná zhoda doplnkov nesúvisle získaných – horčicové rukavice od Máti, a náušnice zo Strečnianskych fajnových trhov, ktoré som objavila vo svojej mačke vo vreci.

Sviatky nám okrem pekných drobností a jediného poriadneho spoločného večera priniesli znalosť, že je čoraz ťažšie sa stretnúť, vydržať spolu a niečo vytvoriť. Po Verčinom odchode ostalo pusto. Budúci rok sa budeme viac snažiť.

p1230732

 

Za jeden deň sa toho dá stihnúť naozaj veľa a v sobotu obzvlášť

 

Poznáte to. Skúšky sú už minulosťou a ani za otca si neviete spomenúť, ako sa volá báseň, ktorá nesie názov po prvom verši (implicit – toto si náhodou ešte pamätám). Hlava je zrazu tak prázdna, až máte pocit, že celé skúškové musíte dáko vykryť a snažíte sa to dobehnúť. Preto beriete všetky ponuky, ktoré sa postavia do cesty. A presne toto sa stalo…

  • Celé doobedie som fičala na Terchovskej muzike, lebo pri nej sa lepšie upratuje. (poj mi ju milá podať, ja už idem mašírovať)
  • Konečne som sa zahrala Age of Mythology a so sklonenými ušami priznávam, že nie som schopná poraziť HARD a s MODERATE tiež nie som veľký kamoš.
  • Zrazu sa ozve Mišo, že sa potrebuje ísť vyžiť, najlepšie do hory. “Ideme na Domašín… na chatu!” Uši už mám celkom v pozore a robím všetko pre to, aby som čo najskôr bola pripravená vyraziť.
  • Je teplo. Ale pre istotu si beriem do ruksaka aj dlhý variant. Ktohovie, čo sa stane.
  • Les je suchý,lístie šuchoce a topánky mám plné bordelu. Nevadí, vypálime. Mišo zrazu zastane. Pozeráme dookola a potom mi ukazuje dva malé srnce ako si letia dole svahom. Asi sa z toho stane tradícia. Po ceste na chatu okolo hradu nájdeš srnce, vidíš srnce alebo srnce bežia proti tebe…
  • Pokračujeme. Zastavujeme čoraz častejšie. Dôvodom sú ďalšie zvery. Srna s mladým, srna bez mladého. Zrazu obaja zastaneme. Ticho. Uši ako satelity. “Čo si počul?” pýtam sa a dúfam, že mi nepovie to, čo nechcem počuť. “Dačo ako medveď, ale mohol to byť aj diviak.” Super, jeden lepší ako druhý. Beriem oboch, najlepšie v takomto poradí. Už mi tŕpne chvost. Snažíme sa s Mišom rozprávať nahlas, sem-tam zaziapeme.
  • Konečne dorazíme na chatu. Tá je nepoškodená, nevykradnutá. Zhruba o pol hodinu sa vydáme na cestu domov. Sme takí zosratí z toľkej zvery, že sa radšej vydáme po prúde rieky. Navečer je predsa len v lese živšie.  Nebo je zatiahnuté, treba to stihnúť skôr, než začne pršať.
  • Minule sme šli domov tiež okolo vody. Celkom fajn cestička. Teraz sme prešli cez cestu a privítalo nás super mega veľké žihľavové pole. “To sa nebude dať.” skonštatujeme po dvoch krokoch. Zatiaľ sa z prázdnej cesty stane diaľnica. Keď sa uvolní, bežíme popri zvodidlách až ku kúsku vyasfaltovanej cesty a prídeme na chodník. Zostávame prekvapení, ako rýchlo dokáže vegetácia vyrásť. Chodník vlastne ani nevidno. Mišo vyťahuje mačetu a ja dlhé nohavice. Tak predsa sa hodia.
  • Striedame sa. cez bujný porast ide prvý on a seká hlava-nehlava, inokedy idem ja, vyzbrojená dlhými nohavicami a snažím sa vyšliapať chodník a uľahčiť mu cestu.
  • Naraz Mišo zastane, vysunie obranne ruku vzad, zastaví ma a počuť už len šuchotanie. Tak čo to bude tentokrát? Prosím, len nie medveď. Je to srna. Veľká, dlhá a rýchla. Zrazu zmizne v húšťave, ktorou sa o chvíľu brodíme aj my. Cestou poznávame kusy šrotu, plechov áut a puklice, ktoré sme už videli. Ideme dobrým smerom a držíme sa chodníka.
  • Rozmýšľam nad tým, že keby tu nebol Mišo, rozrevem sa alebo niečo také. Snaží sa ma chrániť, čo mi veľmi lichotí. Autoritatívne drží mačetu a podáva mi ruku keď treba. Síce na ňom vidím, že už je nervózny, ale snažím sa mu dvihnúť náladu. Ja ani nie som nervózna, len mám čudný pocit a chcem byť rýchlo v Strečne.
  • Prídeme k železničným mostom. Super, už len chvíľku a sme doma. Obaja nahlas uvažujeme, či by nebolo praktickejšie prejsť cez mosty do Nezbudu, ale toto riziko asi podstupovať nebudeme. Počkáme kým celý nákladný vlak vojde do tunela. “Už si niekedy čakala, kým prejde náklaďák, aby si mohla prejsť cez koľajnice?” Toto ma dostalo. Vážení, humor nás neopúšťa ani v týchto situáciách. Potom mi padne hrebienok. Začína pršať a ku kompe je to taká dobrá polhodina.
  • Tmolíme sa cestou. Teda, už ani nevidno, kde je cesta. Niekedy sa musíme vracať pár metrov a hľadať, kade zhruba chodník vedie. Poriadne sa rozpršalo. Mišo už má tak dopŕhlené nohy, že žihľavu ani necíti a momentálne mu dážď príjemne chladí bolestivé miesta. Prosím, nech už sme v Strečne. Zrazu niečo ožiari okolie. Moja prvá myšlienka to prisudzuje autám, ktoré nám hučia nad hlavami. Z omylu ma vyvedie rana hromu ani nie dve sekundy po blesku.”Kurva!” Zakľajem nahlas a pridám do kroku. Už mi nie je všetko jedno. Sme pod stromami, pri vode, to bleskov raj.
  • Fajn, už sa mi hádam dnes nemôže nič stať. Je za mnou lesná zver, dážď, búrka, prales… Pomaly prichádzame ku kompe. prestáva pršať. Mišo sa na mňa díva a hovorí, že vyzerám ako kačiatko. Zmoknuté kačiatko. Kompliment mu oplatím mokrou pusou. Cítim sa bezpečne, keď sme už skoro doma a Mišo ma drží za ruku.
  • Strečno je nový svet. Tu je len sucho a ticho ako pred búrkou. Oblaky a hromy tomu nasvedčujú. Rozmýšľame, kam ideme. Nakoniec usúdime, že rozdeliť sa pri jednote bude najideálnejšie riešenie. A tak celá mokrá idem dedinou, ľudia sa na mňa dívajú, či som sa bola kúpať vo Váhu alebo či mi už načisto šibe. V topánkach mi škvrčí voda.

Doma zhodnocujem, že tento deň, nech bol akokoľvek nebezpečný, bol plný dobrodružstva, ktorým som si vykompenzovala celé skúškové. A to najhlavnejšie, nebyť Miška, toto by sa nestalo. Presne tak ako povedala Domča: “To sa musel Michal narodiť, aby si sa ty dostala na Starhrad.” Áno, uznávam, je to tak. A aj vďaka nemu nemám už len MTW life ale aj život ako v Skutočnej džungli. A musím povedať, že sa mi to začína páčiť.

Mišo, Michal, Miško, Ďurčo, Michalko, ďakujem.

Two Sides of Heroism and the Aesthetisation of the Rebel’s Figure: Anonymous against ISIS

As a part of the global reaction to the second terrorist attack in the year 2015 in Paris, a group of hacktivists called Anonymous started a new anti-ISIS campaign in social media space. The aim was to reach terrorists’ Twitter accounts, shut them down and multiply these actions as much as possible to cripple the army’s propaganda. In the reality outside the social media space, the fight between the terrorist group and the Western society is a fight of mysterious rebels against establishment. On the contrary, the fight between the hackers and the terrorists is a fight of mysterious rebels against mysterious rebels. In this text, the heroic images of the ISIS fighter and the hacker will be compared and analyzed from the perspective of general cultural codes of heroism and manhood, forged through fictional and historical narratives of Western culture. The motivation of this comparison is the premise that Anonymous, with their fluid and unearthly identity, can create a cultural opposition to ISIS not only in terms of ideological fight, but especially in its aesthetic dimension.

french-blogger-accuses-anonymous-of-impeding-police-in-fight-against-isis-3.jpg

Ukradnuté z: https://www.hackread.com/anonymous-impeding-police-in-fight-against-isis/

The ISIS, a militant group fighting in Syria and Iraq, with origins dating back to 1999, proclaimed itself a worldwide government. Its success in recruiting foreigners was possible thanks to a massive use of modern propaganda tools and radical rhetoric, which “appeals to basic masculine psychology“ (Kilpatrick, 2014). After the Paris attacks, Anonymous carried out a response through hacking the ISIS Twitter profiles and websites. The object of those activities is firstly to undermine the propaganda, on which ISIS’ successful recruitment and expansion lie, and secondly to ridicule the radical fighters’ image, shrinking it to triviality and turn it into pathetic emptiness. A prominent example is the recent replacement of an ISIS’ support website with “a message to calm down alongside an advert for an online pharmacy“ (The Independent, 2015), which promoted the infamous Prozac and Viagra. This performance is a typical example of Anonymous’ mixing of cultural phenomena and their connotations through the art of hacking. As simple as it is, the mockery of one cultural phenomenon can well be made with just connecting it to another one.

But in some respects, Anonymous have something in common with their enemies. Like the ISIS fighters, Anonymous derive from an ideological gap, offering criticism of social authorities and the claim that they are “on the side of the people“. Some kind of promise of an ultimate revolution is also involved, although this is only a characteristic of their rhetoric, not reflected in any political consequences. Besides, the “nerd” stereotype is also involved. In a discussion attached to an article about Anonymous and ISIS, someone wrote: “In the end, ISIS will be defeated by 72 virgins.“ This nerd-offensive joke, arbitrary perhaps, shows a larger difference in the construction of heroism between hackers and terrorists. Anonymous surrounded themselves with an atmosphere of society’s bad consciousness, answering the call of injustice and suffering, sometimes on the edge of law. ISIS lacks this kind of Robin Hood aura. In the group’s propaganda videos, the fighter is romanticized  through historically familiar images of a “holy war“. To end suffering and hunger in this utopia gets sidelined. The focus remains on the conquest and homogeneity in religion.

If the ISIS crisis brought not only an armed conflict, but also a conflict of ideological choices, the activities of Anonymous are very important. In the light of the aforementioned, ISIS and Anonymous share some values and feature similar tools of self-making, such as romantic rebellion, anarchism, unexpected strikes and restoration. The difference is, however, fixed in the heroic image itself. While Anonymous work with the idea of a sneaky, unpopular and vicious kind of hero, the ISIS’ fighter is a great warrior, who serves not the people, but the Heavens directly. The first one is mocking, the latter is serious. On the level of political aesthetics, the great villain of Anonymous can and should beat the absolute heroism of ISIS. Because in the real world, the good side and the bad side can bear cultural labels opposite to those found in fairy tales.

Je Popelka dobrý vzor pre dievčatá?

 

pizap.com14510587257301

“Princezna to není, jasný pane,” vraví Popelka, “je to tomboy.”

 

Zamysleli sme sa niekedy, aký role model slávna verzia Popelky z Tri oríšky pro Popelku predstavuje, a či je vôbec fajn, že sme na nej vyrastali? K zodpovedaniu tejto otázky potrebujeme prejsť dlhšiu cestu.

pizap.com14510542104691

“Motherf@ck@”, odkazuje holúbok.

Dnes by sme vedeli životný štýl pred-zasnúbenej Popelky prirovnať k urbánnemu hnutiu Thug Life a.k.a tých, čo majúvp#č# a začali od nuly.

Post-zasnúbená Popelka v ružových alebo svadobných šatách je síce vážna diva ultra feminínneho typu, ale v jej hádanke “princezna to není, jasný pane” ostáva hrozba návratu k jej thug identite, ktorej sa vnútorne nikdy nevzdá.

pizap.com14510623340961

Popelka objasňuje svoj komplikovaný gender.

Príbeh tohto popoluškovského filmu je v skutočnosti oveľa viac psychologicky ukovaný než archetypálna podoba rozprávky. Princ a Popelka to dajú dokopy nie preto, že sú spojením mužsko-ženských protikladov, ale preto, že sú rovnakí- majú spoločnú záľubu v strieľaní, robení zloby a v neposlednom rade vymedzenie sa voči staršej generácii.

Posledná scéna definuje trochu prekvapivý koniec- Popelka a princ nenachádzajú svoje “a žili šťastne až do smrti” v gangu (koniec koncov, tí dvaja princovi príštipkári boli vlastne čaje) ani v priestoroch paláca (ostarnutý čávo princov otec nebude vo svojom post-thug tak rýchlo nahradený), ale v totálnom osamotení snehovej pláne. Koniec koncov, vždy to boli osamelí vlci, a táto ich črta bola od začiatku filmu zrejmá. Zanechanie za sebou všetkých, ktorí ich večne sr@li, je opäť veľmi thug. Jedinci tohto typu sú určení pretĺkať sa tvrdým žitím sami.

Jediný rozdiel medzi Popelkou a princom je v tom, že kým Popelka si thug life vybral sám, princ využíva zlobivé chovanie ako spôsob vzbury. Iba čas, v tomto prípade naša predstavivosť alebo nejaký príšerne zlý sequel na spôsob Pocahontas II ukáže, či je princ naozaj pre thug life stvorený, alebo celý čas hral formu a po svadbe ho čaká návrat k fancy večierkom a polihovaniu na hrade.

pizap.com14510598578761

“Phuc dat bich,” vyhlásil princ závistlivo, keď prvý krát uvidel Popelku. So svojou suitou oproti nej pôsobil ako One Direction v post-kariére masérov wellness centra v Patinciach.

Z vyššie uvedeného nám vychádza, že Popelka nie je v prvom rade žena, to jest, rozprávková princezná (a to tiež ona sama netvrdí), ale jej charakter je určený živlom thug. A to je super!

Film totiž mladým dievčatám ukazuje, že byť rozprávková diva neznamená pestovať dlhé vlasy s nerozštiepenými končekmi aby sa po nich drahý mohol vyšplhať do veže.

Byť rozprávková diva znamená nahodiť thug life level Tupac.

Ďakujeme, tvorcovia Popelky, a nezabudneme!

pizap.com14510745187792